reklama

Slovenskej ambasáde a srbským colníkom. S vďakou

Odchádzam z internátu a muezzíni spievajú na dobrú noc. Všetci sú na rozlúčkovej párty, tak sa nemám veľmi s kým lúčiť. Je to dobre, lebo na lúčenie veľmi nie som a zase v mojom veku už jedna párty viac alebo menej žiadnu úlohu nehrá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Autobus trištvrte hodiny mešká. Na Balkáne je vôbec veľmi máločo načas. Keď sme šli na exkurziu do KFOR, hodinu sme čakali na objednané taxíky. Po urgencii nám bolo povedané, že áno, nejaká rezervácia bola, ale pred dvoma dňami a kto si už len toto má pamätať. Takže tak.

Moja spolusediaca je staršia pani, ktorá je, povedané britským newspeakom, horizontally challenged a ja si predstavujem sedem hodín natlačených na operadle s nohami v uličke a k tomu masírovaný jej dinosaurím stehnom. Potom už radšej na nič nemyslím a zaspávam, lebo to je v mnohých situáciách najľahšie riešenie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prichádzame na srbskú hranicu a colník si berie môj pas, čo neveští nič dobré. Po piatich minútach si ma volá von a situácia sa ešte zhoršuje. Nakoniec ukazuje na pečiatku z macedónsko-albánskej hranice, rukou s vystretým prstom pokynie za seba a povie zurück. Situácia je horšia ako Popper, Tatran a Gemer dokopy, pričom každé z týchto obskúrnych pív vám samé o sebe spôsobí, že ráno budete čúrať tým otvorom, ktorým sa to bežne nerobí.

Hej, tak ma vrátili zo srbskej hranice, zapísali do hrubej knihy, kde už bolo takých ako ja odhadom dvetisíc, a zbohom 20 eur za autobus a 40 za vlak. Ďakujem svojej ambasáde. Viete, predtým ako som šiel do Albánska, zavolal som im. Že, reku, rumour has it, srbskí pohraničiari sú hákliví na kosovské a akékoľvek iné pečiatky získané prechodom z Kosova do inej krajiny ako je Srbsko. Že sa nechcem dostať do problémov a čo mi radia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pani, o ktorej už teraz viem, že som si mal zapamätať jej meno, mi povedala ale kdeže, žiaden problém nie je, nič nehrozí. Rozpočet je v poriadku. To posledné nepovedala, ale pasuje to ako váš zadok na misu po piatich Popperoch. Mám sa vraj síce snažiť pečiatkam vyhnúť, ale ak by aj nie, srbskí pohraničiari ich buď odignorujú, preškrtnú alebo prepečiatkujú. O nejakom návrate z hraníc o druhej ráno ani pol slova. Lenže.

Lenže ja som v dôsledku toho jej ani pol slova sedel o druhej ráno na obrubníku a v hlave sa mi odvíjali hororové predstavy o tom, ako ma nepustia ani naspäť do Kosova a ja budem navždy zaseknutý medzi dvoma krajinami. Na colníkov, odhliadnuc, od toho nudného detailu, že ma odmietli vpustiť do krajiny, nemôžem povedať krivé slovo. Porozprávali sme sa o všetkom okrem tej krajiny začínajúcej sa na K, lebo o nej neradno hovoriť. Alebo písať na SME. To sa potom človek o sebe dozvie veci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každého prechádzajúceho auta sa pýtali, či nejde do Prištiny, lebo tu majú bezprizorného Slováka a keď nakoniec dorazil autobus, potriasli sme si rukami. Čo by sa opäť dalo interpretovať tak, že sme v prvom rade ľudia, až potom národy. Môj návrat do Prištiny sprevádzali muezzíni, ktorí spievali na dobré ráno.

Na druhý deň ráno som zalarmoval Vitautasa, Agnieszku a Justinasa. Všetci máme v pase rovnakú pečiatku a tá pečiatka je horšia ako označenie novinár z úst nášho predsedu úplne všetkého. Oznámil som im, že cez Srbsko cesta neteče a nepoteče. Nič na tom nezmení ani to, že Slovensko žiadne Kosovo neuznalo, čo bol mimochodom jeden z argumentov, ktorým som sa colníkov snažil presvedčiť. Pri dvojlitrovej fľaši Peji sme uskutočnili krízové rokovanie. Dopadlo úspešne, čím chcem povedať, že pivo sme vypili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zavolal som mame a smiala sa. Ja menej. Neviem, či si to neuvedomovala, ale zatiaľčo ona si kedykoľvek mohla naplniť vaňu, ja som ešte furt bol v krajine, ktorej indiánske meno by znelo „tam, kde netečie voda."

Nakoniec som sa domov dostal. Cez Čiernu Horu, Bosnu a predsa len aj cez kúsok Srbska. Teraz vám s trojdňovým meškaním píšem z Varšavy a konečne som v krajine, ktorej rozumiem. Päťminútové státie na stanici ma vyšlo na tri zloté a dve cigarety pre bezdomovcov. Otrhaní ľudia tu sedia napoludnie v parku a pijú víno. Iní otrhaní ľudia sa na to isté poludnie tackajú opití po ulici. V Prištine som nič z toho nevidel a neviem, či mi to aj nechýbalo. Všetkému tomu tróni majestátny Palác kultúry. Že majestátny nie je synonymum pre pekný, je hádam každému jasné.

Ešte raz ďakujem slovenskej ambasáde a srbským colníkom. Bez nich by som bol bohatší o peniaze, ale chudobnejší o zážitky. Nezistil by som, aká neuveriteľne krásna je Čierna Hora. Nerozprával by som sa s Čiernohorcami, ktorí sú druhý najvyšší národ v Európe a fakt by v každej dedine mohli postaviť dva basketbalové tímy. Nezažil by som dávku adrenalínu v mierumilovnej horskej riečke, ktorá sa v priebehu tridsiatich sekúnd zmenila na besný živel. To keď začali vypúšťať priehradu. Nevidel by som domy s dierami po guľkách vo Foči v Bosne. Mali ich takmer všetky. V Novom Sade by som nehľadal odbočku na Suboticu, ktorá zjavne existuje, len ju ešte nikto nevidel. Nezažil by som ten pre Slováka extrémne zriedkavý pocit absolútnej radosti pri vstupe do Maďarska.

Za sebou som nechával tabuľu „Republic of Sebia. Goodbye." Janko Slota prepáči.

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu