I.
Možno to nie je tá pravá spomienka, patrilo by sa pamätať si detstvo inak než cez zápach variaceho sa alkoholu, ale áno, to je ono, oco za okienkom na chate na Solisku, turisti, hranostaj, ktorý behal po kuchynke, víchrica prefukujúca pomedzi drevené trámy. Dve hodiny zaseknutý na starej sedačke na Solisko s dvoma paniami z Mladých liet, keď príliš fúkalo. Franto v Skiclube na Hrebienku, v nedeľu ráno som u neho jedával párky, pil čaj a pozeral Kuka. Bolo ešte skoro, len ja, Kuko, Franto a vôňa vareného vína chystaného pre turistov, ktorí ešte neprišli. Franto už zomrel, je spomienka, rovnako ako ten pocit byť ráno prvý a lyžovať po zjazdovke zo Soliska dole na Pleso. Takže varené víno. Nie, nechcel by som iné spomienky.
II.
Potom si sadáme a Majo vraví tak si teda nalejme čistého vína. To, ktoré sme varili, je kyslé a nie, nezáleží na tom. Pravda je niekedy kyslá, podotýka Majo a tvári sa, že povedal niečo hodné zaznamenania. Niekedy je strašne múdry a ja sa namiesto zaznamenávania načahujem pre cukor.
III.
A potom rozpráva. Mám strach z ľudí, ktorí si všetko fotia akoby to zato stálo, hovorí. Spoliehajú sa, že im obrázky nahradia pamäť, ale to nie je pravda. Budú mať zdokumentovaný každý moment a každý pocit, takže si ho potom v pamäti ani nebudú môcť prispôsobiť. Nebudú si ho môcť vylepšiť, lebo bude len taký, aký naozaj bol. Oberajú sa o spomienky a nakoniec im ani tie obrázky neostanú. Bude ich tak veľa, že ani jeden nebude mať cenu, tak jedného dňa všetky zmiznú. A nebudú mať nič, títo ľudia, to bude ich odmena zato, že chceli mať zaznamenané všetko.
Bol som v Chorvátsku vtedy, keď ešte tam niekde bola vojna. Šli sme autobusom a cestu lemovali zničené domy, vypálené dediny a diery v zemi. Ešte bolo aj pod mrakom. Pred búrkou. Nebol to pekný pohľad.
V najhorších izbách v našom hoteli boli ubytované staré babky. Niektoré mali osemdesiat aj viac. Nemali kam ísť, tak ich dali práve tam. Tie izby boli plesnivé a ony len sedeli tam, kde ich posadili. Ráno sa na terase hotela spolu modlievali, ale vždy ich odpratali, kým prišli turisti na raňajky. Naozaj nemali kam ísť a nemyslím si, že by čakali, že vôbec ešte niekam pôjdu. Vlastne vyzerali, že už nečakajú vôbec na nič. Vidíš a pamätám si to preto, lebo som si to nefotil. Namiesto toho som sa pozeral.
IV.
A keby Majo poznal Červeného trpaslíka, povedal by o vojne toto: Right. Absolutely. Now all the corpses that litter that battlefield can just lie there safe under the knowledge that they snuffed it under a flag of peace and can now happily decompose in a land of freedom. Tak.
Víno dopité, povedal Majo. Keď ma nevylieči, zajtra varíme zas.
