Slovensko je úžasná krajina

Autor: Samo Marec | 24.1.2011 o 11:15 | (upravené 24.1.2011 o 14:22) Karma článku: 18,70 | Prečítané:  13310x

Poviem vám, prečo bolo Albánsko úžasné: boli sme tam, mali sme dobré auto a dosť peňazí, ale najmä sme vedeli, že stade môžeme kedykoľvek odísť a aj odídeme. Že máme pasy Európskej Únie, tá Únia je našim domovom, nejako abstraktne nás ochráni (to bolo možno len želanie). Vedeli sme, že sme z vyššej kasty, sme na výlete v síce neskutočnej krajine, ale keď sa nám tá krajina zunuje, odídeme. Nie je to bohvieaké zistenie, ale takto to bolo. Chudobné krajiny sú totiž pekné iba na prázdniny.


Kto tu chce byť Albáncom?

Albánsko sme nezažili, presne ako žiaden turista nezažije žiadnu krajinu. Nenarodili sme sa tam. Nežili sme tam. Preto bolo to Albánsko krásne. (A ešte kvôli tomu autu, peniazom a pasom.)

Narodiť sa v Albánsku nie je radosť, je to problém. Znamená to narodiť sa v (druhej?) najchudobnejšej európskej krajine, ktorá má problémy s vecami, o ktorých sme my už aj zabudli, že s nimi vôbec problémy byť môžu. Znamená to stále žiť v tieni pohraničných bunkrov, ktoré vám ako prvé udrú do očí, znamená to žiť v krajine, ktorá má svoju klanovú tradíciu. Už si ani nepamätám, čo všetko to ešte znamená, možno aj našťastie. Ale napríklad aj pravidelné výpadky elektriny. Slovensko je úžasná krajina.

Ďalej, ak sa narodíte v Albánsku, znamená to okrem iného aj to, že ste Albáncom a to nie je pekné. Byť Albáncom nie je pekné v Taliansku, Švédsku a ani na Slovensku. Ešte ani ústa nemusíte poriadne otvoriť, ešte nemusíte nič viac povedať než to, že ste z toho Albánska. Lebo keď ste z Albánska, nie ste Albánec. Ste Albánec a všetci vieme, čo to znamená. Rozmýšľam, že v takejto situácii je zrejme dosť ťažké mať rád svoju krajinu. Lenže vec sa má tak, že si proste nevyberiete, raz ste sa tam narodili, tak tým Albáncom ste a nič vám nepomôžu ani štyri doktoráty z Univerzity Cyrila a Metoda.

Tu je otázka:

Kto z nás by teda chcel byť Albáncom? Ja sa dopredu odhlasujem, bez hanby. Nechcel by som.

 

Vojny sú úžasné

Vojny sú úžasné, lebo v nich zomiera strašne veľa ľudí a vďaka tomu, že ich je tak veľa, sú všetci absolútne anonymní. K osemstotisíc mŕtvym v ľubovoľnom úplne nezmyselnom konflikte si nikoho nepriradíte, je to masa ľudí bez tváre a navyše aj tak mŕtvych. Niekde medzi päťdesiat a sto mŕtvymi sa tá hranica stiera, ďalej je to už len fakt strašne veľa mŕtvych. Číslo. Prostý počet. (Spomenul som si na spolužiačky, ktoré som musel presviedčať, že Darfur a Carrefour nemajú celkom určite nič spoločné. Tak vidíte.)

Naproti tomu sú traja mŕtvi, ktorí boli zabití pri minulotýždňových protivládnych demonštráciách v Tirane, nepríjemne konkrétni. Je nepríjemne jasné, že existovali, tí traja ľudia mali mená. To číslo sa nedá pomýliť, skresliť ani spochybniť, nie je to holokaust. Traja ľudia zomreli, nikoho na Slovensku to nejako extra nezaujímalo a mňa áno.

Zaujímajú ma osudy jednotlivcov, lebo na ne je rozmenená každá veľká tragédia (toto je bohovská veta a prišiel som na ňu sám), preto som mal pochopenie pre Kosovo. Nie pre krajinu, ale pre tých ľudí, ktorých som tam stretol. Boli to ľudia so všetkým, čo k tomu patrí a ja som ich tak bral. Videl som v nich Albáncov, nie Albáncov. Nedotýka sa ma osemstotisíc mŕtvych kdekoľvek, alebo teda aspoň nie za hranicu nevyhnutného povzdychu (strašný svet), ale dotýkajú sa ma nešťastia tých, ktorých poznám. Myslím si, že presne tak je to normálne.

Súcitím. Ak by som nesúcitil, ak by som sa nezaoberal kravinami, ľahšie by sa mi žilo. Ja viem.

 

Rudina

Rudina je z Tirany, stretli sme sa v Prištine. Študuje, pracuje, cestuje, bola na štipendiu v Nemecku, jednoducho robí všetko preto, aby niečo robila a nie, ak by vám to sama nepovedala, nijako by ste nezistili, že je z Albánska. Nemá veľké nároky, chce len žiť svoj úplne normálny život v úplne normálnej krajine. Lenže býva v tej Tirane. Už sme si vraveli, že si nevyberáte to, kde sa narodíte.

Keď vypukli protesty, napísala mi toto:

Je smutné, že aj v roku 2011 ľudí na demonštráciách zabíjajú. Chce sa mi kričať, protože žijem v krajine, kde sú životy ľudí obetované za politické zájmy. Chceme liberalizáciu víz a vstup do EÚ, ale bolo by lepšie, keby nás dali do klietok ako zvieratá, lebo tam si zaslúžime byť.

Ta tak.

Och, celkom určite som už aj ja niečo podobné povedal, alebo som si to aspoň pomyslel o Slovensku, povedal som jej. Lenže Slovensko je bohovská krajina, keď ste Albánec. Slovensko je bezpečné, je ďaleko, je pevne vsadené vo svojom priestore a ja s ňou síce súcitím, ale súcitím na diaľku a virtuálne. Nič to takto nestojí. (Okrem toho súcitím aj normálne, ale virtuálne to naozaj nestojí celkom nič.) Keď ste Albánec, je vlastne bohovská každá krajina, z pekných výhľadov na hory sa totiž nenajete.

Sám by som si vedel predstaviť, že by som sa bol narodil v inej, lepšej krajine a nemyslím si, že je to hanba. Vedel by som, ale rovnako si viem predstaviť, že pre Rudinu je práve to naše Slovensko vysnívanou krajinou. Máme tu vlastne bohovský a svätý pokoj, ak ste si nevšimli.

 

A kto sa teda hlási?

Rudina ďalej, mixom nemčiny a angličtiny, lebo tak si píšeme, furt začneme jazykom, ktorým sa končil posledný mail, písala toto:

V Albánsku žijú len veľmi bohatí ľudia, väčšinou politici, a veľmi chudobní ľudia. Tí nemajú čo stratiť, nemajú prácu, nemajú peniaze, nemajú čo jesť ani si obliecť. Medzitým nie je nič. (vidíte, to je to Albánsko, s ktorým som sa nestretol. Únijný turista. Nechcel som sa s ním stretnúť.)

Tieto nepokoje by sa boli stali už dávno, potrebovali len trochu postrčiť. Postrčil ich šéf opozície, šialený skrachovaný narkoman. Chce vládnuť a využíva nevzdelaných ľudí, ktorí nemajú čo stratiť.

Všetko sa to začalo pred troma dňami, keď televízia zverejnila rozhovory vicepremiéra s ministrom hospodárstva. Rozprávali sa o tendroch a o tom, koľko zarobia bokom. Premiér potom verejne vyhlásil, že nahrávka bola vyrobená na objednávku. (Znie to povedome?)

Ľudia z celého Albánska (ale nemyslím si, že niekto z Tirany) na demonštrácii hádzali kamene na sídlo premiéra. Situácia sa zhoršovala. Šéf opozície sľúbil, že demonštrácia bude pokojná, ale všetko zorganizoval tak, aby to dopadlo naopak. Zahynuli ľudia, pálili sa autá a stromy. On zatiaľ sedel v teple reštaurácie, z ktorej na to všetko mal výhľad a neurobil nič. Všetko to začal, ale potom neprišiel medzi ľudí, aby ich podporil, aby ich viedol, ani aby ich zastavil.

Na druhej strane, premiér a šéf hlavnej koaličnej strany je šialený zabijak (originál: freaking killer). Má rád krv a túto krajinu už raz v 98om celú spálil. Teraz nariadil snajperom, aby strieľali po nevinných ľuďoch a potom ich oficiálne odmenil za „dobrú prácu." V stredu chce mať svoju vlastnú „pokojnú" demonštráciu. Myslím si, že to je len začiatok, situácia sa bude zhoršovať a viac ľudi zomrie. Ale my už sme na to zvyknutí.

Rozumiete. Sme na to zvyknutí. Toto je Albánsko.

Na Slovensku si permanentne vyberáme medzi menším a väčším zlom, stále s tým nie sme spokojní, ale keď už niekomu dávame hlas, aspoň zhruba vieme, aké hodnoty reprezentuje. V Albánsku si vyberáte medzi narkomanom a zabijakom.

Narkomanom a zabijakom.

Keď som hľadal informácie (lebo za Albánskom sa nikto nejde potrhať), ako prvý som našiel článok a až na jeho konci som zistil, že píše o nepokojoch z deväťdesiateho ôsmeho. V Albánsku sa všetko opakuje.

Sme na to zvyknutí, opakuje Rudina.

Keby aspoň Lasica a Satinský boli povedali niečo, čím by som to tu teraz mohol zľahčiť. Keby spravili nejakú scénku, lenže akosi sa nič neponúka.

Čiže otázka:

Kto sa dobrovoľne hlási za toho Albánca?

 

Tu si môžete prečítať článok na podobnú tému.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Procházku vyslali do Luxemburgu s pochybnosťami

Šéf Siete sudcom zatiaľ nikdy nebol. Ak sa ním stane, oproti slovenským kolegom so skúsenosťami zarobí niekoľkonásobne viac.

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo chce pohotovosti presunúť do nemocníc.


Už ste čítali?