Východisková pozícia číslo dva je takáto: Slovensko nie je Nemecko. Keď niečo organizujeme, prvoradá nie je prezentácia Slovenska a už vôbec nie v pozitívnom svetle. Prvoradé sú finančné toky, zo zásady a z tradície neprehľadné. Organizácia podujatia nie je prioritou, ale bočným produktom hrabania, tunelovania, prelievania a predražovania. Úroveň tým tradične trpí, ale keď máte peniaze vo vreckách, môže vám byť jedno, či sa niečo vôbec zorganizuje (deflympiáda), prípadne na akej úrovni (slovenský pavilón v Šanghaji alebo hokejové majstrovstvá).
Východisková pozícia číslo tri je takáto: v slušnej krajine by eštebáci chodili kanálmi a takí, ktorí udali svoje matky, takí by sa hanbili zájsť ďalej ako do kostola, kde by sa do konca života modlili za odpustenie. U nás sú údajne mecenášmi politickej strany, reálne stavajú diaľnice, opravujú hrady a sú prezidentmi hokejových zväzov.
Východiskové pozície zhrnuté, vstupné údaje zadané a pri ich kvalite je možný len jeden výsledok. Tento:
Nemáme nový štadión, máme štadión zrekonštruovaný a je absolútne irelevantné, či je len pekný alebo až krásny, v prvom rade je totiž brutálne predražený a to je bod, pri ktorom by sa každá normálna diskusia mala končiť.
Máme štadión, o ktorom ešte aj Fero Drumbľa z Vyšného Orlíka vie, že stojí v strede mesta, presne na mieste, kde doprava kolabuje zakaždým, keď sa viac ako traja ľudia naraz rozhodnú dostať domov z práce. Budú majstrovstvá, doprava bude kolabovať ako americké tínedžerky pri pohľade na Justina Biebera a bude to jedno, lebo, ako sme si povedali, keď už máte zarobené, môže vám byť absolútne ukradnuté, ako dopadne to, čo zhodou okolností organizujete.
Špinu Bratislavy budeme zakrývať bilbordmi, stavby nejako dotiahneme, všetko stihneme, síce oneskorene a predražene, ale zase pri štadióne máme krásny nový hotel. Vysoký, ale v podstate široký. Síce bez povolenia, bez opodstatnenia a mimo plánu, ale máme.
Je mi úplne jedno, kde sa majstrovstvá konajú, fandiť budem presne rovnako, keď budú v Poprade aj v Ulanbátare. Niektoré zápasy uvidím, niektoré nie, budem kričať góóól, keď dáme gól a do chmaroch, keď gól dostaneme, potom vypadneme a o rok budem fandiť zase presne rovnako, pripravený na neúspech, veriaci v úspech a hlavne mi to bude skoro úplne jedno. O to tu nejde.
Ide o to, že štadión sa riešil, až sa vyriešil tak, že sa vybral najhorší variant za najviac peňazí a ešte aj ten sa predražil. Rozumiete, pre veľký úspech to zopakujem: v tomto bode by sa debata mala končiť, niekto by sa mal spýtať ako je to možné?, prípadne je to normálne?, lenže normálne to očividne je.
Nikto sa nespýta a sme zase pri Slovensku ako takom, pri tom, ako to tu funguje aj nefunguje, pri hajzloch, ktorí majú namiesto chrbtovej kosti pružiny, všetkým sa nám smejú do ksichtu a my im ešte ponížene ďakujeme za to, že sa vôbec uráčili podhodiť nám okrem chleba aj hry.
Tak ma teda, súdruhovia, počúvajte:
Takýto chlieb ja nežeriem a z tých hier ma tiež slušne napína.