Krátko o neúcte a samopoškodzovaní

Autor: Samo Marec | 8.3.2011 o 11:46 | (upravené 8.3.2011 o 15:00) Karma článku: 21,06 | Prečítané:  12634x

Mám veľmi dobrého kamaráta. Dostal sa do sporov, ktorých krátky opis tento článok pôvodne obsahoval. Už ich neobsahuje. Akékoľvek podrobnosti totiž nemenia nič na podstate, ktorou je slovenská klasika. Povolenia, predpisy, zákony, ktoré sa dajú ohýbať, obchádzať a nedodržiavať, proste oklamať. Lebo presne tak je to normálne.

Keď sa o tom s tým kamarátom rozprávame, hovorím mu asi toto: Presne toto je ten problém. Zákony na Slovensku nie sú smerodajné pre spravodlivosť, sú len akousi orientačnou hranicou, za ktorú sa posunúť nie je pekné, ale predsa sa to dá. Toto nie je krajina, kde by zákon bol pevnou a spoľahlivou bodkou za svojvôľou kohokoľvek.


Namiesto toho je Slovensko krajina, kde sa skutky zásadne nestávajú a ak sa už náhodou nedá odškriepiť, že sa stali, tak potom sa skôr samostávajú. V tejto krajine je normálne okradnúť všetkých a tváriť sa, že je to pre ich dobro, je normálne argumentovať, že je jedno, koľko to stálo, hlavne, že to je. V tejto krajine existujú ľudia schopní velebiť podvodníka z východu a ospravedlniť si to tým, že síce ukradol (stá)milióny, ale vytvoril aj pracovné miesta. Tým ľuďom vôbec nedochádza, že ten človek opäť okradol nás všetkých. Jánošíkovská tradícia (tragédia?) má svoje moderné vyjadrenie na každom kroku.


Na tom istom každom kroku sa stretávame s absolútnou neúctou k verejnému majetku, lebo máme pocit, že verejný majetok nemá majiteľa. Nedochádza nám, že sme ním my sami a že teda opäť škodíme sami sebe. Nevieme si ctiť veci a nedokážeme zaobchádzať so slobodou, čo je problém mnohých ľudí na celom svete, ale u nás má podobu takých malých každodenných ziel. Na druhej strane, ľudia celý život konajúci malé každodenné dobrá sa nedočkajú ničoho a v horšom prípade výsmechu. Úcta na Slovensku nezapustila korene a sloboda bez úcty je ako granát bez poistky. Samopoškodzujeme sa na každom kroku a zdá sa nám to normálne.


Keď som bol v Británii, smial som sa z tej anglosaskej tradícii zakladania charít a hnutí v mene všetkého možného aj nemožného. Mal som pocit, že tí ľudia sa dokázali angažovať aj za právo jednorukých Liliputánov na segedínsky guláš, ale sranda bokom, aspoň sa angažovali. Zaujímali sa. Absolútny nezáujem je ďalšou stigmou Slovenska, vďaka ktorej si tu mnohí žijú presne vieme ako. Lebo môžu. Lebo zákony sú len orientačné body, ak vôbec a navyše nikoho nezaujímajú.


Človeka to ubíja, má pocit, že toho zla je príliš a on ho celé nezvládne, tak len občas napíše článok, ktorý ani nie je nadávaním na Slovensko. Ten človek len potrebuje, aby mu niekto povedal, že v tom nie je sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?