Trochu horšie to je v nasledovnej situácii:
Podáte si inzerát v krajskom inzertnom plátku a ten ho automaticky zavesí aj na internet. V tom inzeráte napíšete Marec, poď na vec! a zaradíte ho do sekcie zoznámenie. Nech tým sledujete čokoľvek.
Váš inzerát v sekcii zoznámenie niekto podstrčí mne a ja sa ním cítim byť oslovený, veď som Marec a kto iný by teda mal odpovedať, ak nie ja. Odolám kadečomu, ale takémuto direct marketingu, ktorý ma oslovuje po mene, takému teda nie. Volám na číslo, ktoré je pri inzeráte napísané, lebo sa s ľuďmi predsa zoznamujem rád a navyše by ma celkom zaujímalo, čo je to tá vec, na ktorú mám ísť s človekom, ktorého nepoznám.
Volám. Je práve tá nedeľná doba, v ktorej inak za každých okolností zvodná žena pravdepodobne pobehuje okolo sporáka v teplákoch.
Telefón zvoní.
Mám pripravených pár otázok, ktoré by som sa chcel spýtať, aj vysvetlenie, že som Marec a preto volám. Mohla by to byť celkom sranda. Robiť si z ľudí srandu síce veľmi pekné nie je, ale to nie je ani ponuka v tom inzeráte.
Stále zvoní. Veď vravím, že pobehuje okolo sporáka.
Po piatich zazvoneniach to niekto dvíha. Ozýva sa mužský hlas.
Prosím?
Som zmätený, čakal som hocičo, ale nie muža na druhej strane. Pol sekundy som ticho, potom sa chytám slamky.
Dobrý deň, našiel som Váš inzerát.
Ale ja som si žiaden inzerát nepodával.
Akosi som to presne takto čakal. Vravím aha s tromi bodkami a zase pol sekundy mlčím. A manželku alebo priateľku máte?, pýtam sa potom.
Mám. Tá veta znie ako keby očakávala nejaké vysvetlenie. Ani sa nečudujem.
To je dobre, konštatujem a skladám bez toho vysvetlenia. Do čoho ma nič, do toho sa nepletiem.
Internet je inak super. Spája ľudí.
