Krátko o slovenskej histórii

Autor: Samo Marec | 14.3.2011 o 11:33 | (upravené 14.3.2011 o 12:19) Karma článku: 20,41 | Prečítané:  11224x

V rámci vlastivednej série „Miluj svoju krajinu," ktorú tu v poslednom čase rozvíjam, som pred časom napísal toto: História a geografia sa nedajú oklamať. Nedajú sa.

Naučil som sa to v Poľsku, kde sa cirkev a štát príležitostne prekrývajú a cirkev navyše ten štát v histórii dosť často suplovala. Je to vidno aj dnes a ktokoľvek (vrátane mňa) s tým môže občas nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko. Viera, patriotizmus a patetická heroizácia kohokoľvek, kto spĺňa aspoň minimálne kritéria, sa nám páčiť nemusia, ale v krátkodobom horizonte niekoľkých desaťročí sa nezmenia. Všetko to, čím Poľsko je, vyplýva z jeho histórie. Je to tak, mimochodom, pri každej krajine a toto je múdra veta. Tú históriu si každý štát nesie vo svojej povahe.

Povedzme si teraz o Slovensku.

Jedna z početných nepríjemností spočíva v tom, že pojem slovenský národ je mladý a to bez ohľadu na to, že zapálime fakle, odhalíme sochu a budeme tvrdiť opak. Nie je to hanba, je to len pravda.

Ďalšia nepríjemnosť sa volá charakter slovenského národa a opäť, nie je to hanba, je to len pravda a nepríjemnosť. Postačí Kalinčiakova Reštavrácia, ktorej moderné prevedenia si môžete zažiť pri ľubovoľných komunálnych voľbách. V tomto sa nič nezmenilo. K Reštavrácii sa patrí pridať aj trávnice, selanky, Hviezdoslava a nezabudnúť na Ťapákovcov. Znie to nepríjemne, ale sú to knihy o našich predkoch.

Tí predkovia žili v dolinách a mali podstatne dôležitejšie starosti ako to, či sú Slováci. Kultúra a rozvoj existovali, ale ich nositeľmi boli až na výnimky Nemci a Maďari. Žili sme v krajine, kde najväčším slovenským mestom bola Budapešť a ani tá neležala na území štátu, ktorý sme aj tak nemali. Mali sme Bratislavu, ktorá sa tak nevolala a ani nebola slovenská. Aj Košice sme mali a akože som zo Spiša, mali sme aj Levoču a Kežmarok, ale ani tie sa tak nevolali. Som aj z Tatier a preto vám môžem porozprávať, koľko z tých víl, chát a kúpeľov vzniklo na podnet Slovákov. A zase: nie je to hanba, je to len pravda.

Potom prišlo Československo a ktovie, či aj nezachránilo existenciu Slovákov ako národa. Áno, odtiaľ by sme si mohli azda brať nejaký príklad, ale nepustí ten pocit druhých huslí, navyše to všetko trvalo krátko a bolo dávno.

Príklad si teda neberieme, lebo potom prišla vojna a doba, kedy sme konečne boli svojstojní a svojbytní, čo sme prejavovali najmä bitím sa po hrudi a inými súvisiacimi gestami. Rozumiete, nejdem vynášať súd nad Tisom, dôležitá je historická správa, ktorú Slovenský štát vyslal: že to bol štát, ktorý existoval za vojny, suverénny bol iba pseudo a navyše vydymil podstatnú časť svojich občanov hore komínom. Zhodou okolností tých bohatších. Nesúdim, nechcel by som byť na Tisovom mieste, len vravím, že takto ten štát vyzeral a preto nie je dôvod byť naň hrdý, prípadne od neho odvíjať nejakú tradíciu. Teda za predpokladu, že máme záujem o pozitívne príklady. História sa nedá oklamať a toto je tá naša.

Hej, potom bol socializmus, všetci to vieme. Doba, ktorá priala neexistujúcim chrbticiam, pokriveným charakterom a pozitívnymi príkladmi tiež práve neoplývala. Trvala dlho a zanechala škody v hlave mnohých z nás, ale najmä v tej kolektívnej hlave, ktorú si ako národ nesieme na krku. Nebolo to pekné a trvalo to dlho, lenže o tom už písali iní a lepšie.

Keď sa to skončilo, nasledoval druhý pokus o samostatný štát a je opäť jedno, či to bol nápad dobrý alebo zlý, lebo sa udial tak, či tak. Podstatné je, kto stál na jeho čele. Ten človek štátu vtisol svoj charakter, charakter presne v duchu našej klérofašisticko - socialistickej histórie tvrdých rúk a ráznych riešení. A Ťapákovcov. Pamätáme si to všetci, tak o tom hádam diskutovať nebudeme.

Takto sme my ako národ žili a takto vyzerala krajina, v ktorej sme žili. Takáto je história, v ktorej sme sa cez rôzne režimy dopotácali k samostatnému štátu. Svetlých chvíľ bolo minimum, pozitívnych príkladov ešte menej, tak prečo a najmä ako byť iní? Tá naša krajina to má vtlačené vo svojej povahe. Ako Poľsko. Ako každá.

Naozaj to nie je hanba, veď každý žije ako vie a my sme v priebehu našej histórie vedeli práve takto. Nie je to hanba, len to mnohé vysvetľuje. Veď aj dnes máme jedno výročie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?