reklama

Epitaf pre hokej

To bolo takto: keď som mal jedenásť rokov, stačila fľaša vodky pre vlekárov a celú zimu sme sa na Jakubkovej lúke lyžovali zadarmo. Každý deň po škole a cez víkend od deviatej do tretej. Lebo veď čo sme mali robiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (148)

1994

A keď som takto raz z Jakubkovej lúky prišiel domov, naši práve hrali hokej so Švédmi na olympiáde v Lillehameri (bola to posledná pekná zimná olympiáda. Taká rodinná. Áno, aj olympiády sa odvtedy zmenili). Mali strašne prehrať a skoro vyhrali, Švédi boli nakoniec radi, že sú radi.

O niekoľko dní neskôr sme hrali s Kanadou a hrali sme tak dobre, že sa stalo niečo neuveriteľné. Pár sekúnd pred koncom korčuľoval Jožko Daňo na prázdnu kanadskú bránu a komentátor v extáze kričal Vážení diváci, Slovensko určite vyhrá nad Kanadou!!! Bolo to také krásne, až sa veriť nechcelo. Slovensko malo vtedy rok a tri mesiace a Miro Šatan devätnásť rokov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zase o niekoľko dní neskôr sme hrali s Rusmi. Pozeral som sa cez kľúčovú dierku na dverách do obývačky, lebo som ešte nemal dosť rokov a pred predĺžením som musel ísť spať. Prehrali sme, mama plakala a my sme ešte dlho potom na našom klzisku boli Ľubovia Sekerášovia a Petrovia Šťastní. Miro Šatan mal vtedy vlasy.

2000

Keď sme sa v roku 2000 dostávali do finále, boli sme práve z gympla na výmene v Nemecku. Bolo strašne horúco a mal som nemeckú frajerku. Volala sa Anna, ale viac si nepamätám. Chcel som ju nájsť na Facebooku, ale nevedel som si spomenúť na priezvisko, čo by bolo hádam aj smutné, ak by na tom záležalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z týchto dôvodov na hokeji záležalo pomenej, ale aj tak sme ho sledovali a potom plakali. Teda plakali sme, keď sme odchádzali, lebo hádam polovica triedy nechávala v Reichu nejakú svoju životnú lásku. Potom sme sa ešte mali stretnúť, potom sme si písali a potom sme si písať prestali. Nebol internet, nebol Facebook, nebola láska. Tak to na tom svete už chodí.

2002

V roku 2002 sme sa majstrami sveta stávali práve cez môj akademický týždeň. Mal som frajerku, ale bolo to neveselé, takže som sa budil o štvrtej ráno, čital Salemské bosorky, Smrť obchodného cestujúceho a Rómea a Júliu. To posledné čítam periodicky doteraz. Učeniu som veľmi neublížil, ale mal som plán pre prípad, že si zo slovenčiny vytiahnem otázku číslo 25. Bola to slovenská dráma po roku 1945 a ja som im chcel povedať pozerali ste včera hokej? To bola dráma. Nakoniec som si vytiahol prekliatych básnikov a zmaturoval o dosť lepšie ako som si zaslúžil, čo bolo dobré, lebo ma potom doma zase mali chvíľu o kúsok radšej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A boli sme majstri sveta, to bolo výborné, lebo sme dali strašne veľa gólov, na ktoré nikdy nezabudneme. Pamätám si Vlada Országha a jeho gól v oslabení, asi proti Švédom, pamätám si Lintnerov rozhodujúci nájazd (kupujte doma televízory!) tiež proti Švédom, pamätám si Lašákovu lapačku, takisto proti Švédom. Pamätám si Bondrov gól proti Kanade a tisíc ďalších vecí, kvôli ktorým vtedy stálo zato neučiť sa na nejaké trápne maturity. Víťazný gól vo finále nespomínam, sprznili mi ho všetky tie reklamy a klipy, ktoré majú pocit, že bez neho by to nebolo ono.

Mama odkazovala Rusom, že to majú za šesťdesiatyôsmy a Miro Šatan potom rozprával v parlamente, to bolo hádam jedinýkrát, keď tam zaznelo niečo podstatné. Hovoril o tom, ako sa všetko dá, keď sa ľudia spoja. Ako treba hľadať to, čo máme spoločné a nie to, čo nás rozdeľuje. Asi ho vtedy veľmi nepočúvali. Zase: takto to na tomto svete proste chodí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2010

Minulý rok v zime som v Krakove písal diplomovku, cez olympiádu vstával o piatej ráno a potme na obskúrnych ruských streamoch pozeral naše zápasy. Býval som s Poľkami, Nemkou a Maďarom a ani jeden z nich ma ani kúsok nechápal, tak som ich pravidelne budieval svojimi výkrikmi do tichého bytu.

A keď Paľo Demitra päť či koľko sekúnd pred koncom zápasu s Kanadou nedal tú obrovskú šancu, všetkých Poliakov som predbehol v tom, koľkokrát sa dá za minútu povedať slovo kurwa. S dvojitým w, pochopiteľne, bol som predsa v Poľsku. Zápas o tretie miesto som nepozeral, bol som príliš sklamaný a mal som pocit, že na ňom vôbec nezáleží. Aspoň som bol menej smutný, lebo sme aj tak prehrali.

2011

Mám rád Miša Handzuša, aj keď vôbec neviem prečo. Mám rád aj Mira Šatana, hoci už má menej vlasov, sprevádza ma polovicou života, tak ako by som ho mohol nemať rád. O to smutnejšie je sledovať, ako až veľmi sú od nás všetci ostatní lepší. Že už na to proste nemáme.

Povedzme si to na rovinu: presilovky sú príšerné a obrana len o kúsok lepšia, ale to len preto, že tie presilovky sú fakt hrozné. Hossa mal sezónu prinajlepšom priemernú, Gáborik rovno zlú a Šatan nemal dokopy žiadnu. Ani v jednom zápase sme nedali prvý gól. So Slovincami sme nehrali dobre, ale tí boli takí zlí, že to na nich stačilo. S Nemcami sme hrali dobre polovicu jednej tretiny, s Rusmi to nebolo najhoršie, ale aj tak sme prehrali. S Čechmi to bolo všetko vidieť ako na tanieri: výber toho najlepšieho, čo máme (a nič podobné v najbližších desaťročiach mať nebudeme), bol horší úplne vo všetkom.

Je to smutné, dokonca asi až veľmi, lebo tá rozlúčka si zaslúžila byť krajšia, ale netreba hľadieť do minulosti. Pozerajme sa radšej do budúcnosti. V tej budúcnosti si treba zvyknúť na to, že budeme pravidelne prehrávať s Nemcami a Švajčiarmi, priležitostne aj s Nórmi a im podobnými. Lebo budeme mať takých hokejistov, dvadsiatka hrá permanentne o záchranu a osemnástka už pre istotu ani nie je v áčku. Občas prehráme aj s Kanadou, ale nie často, lebo do štvrťfinále sa dostaneme zriedka. Bodaj by sme sa rovnako zriedka dostali aj do béčka.

Takto to bude.

Epitaf

Všetko sa to posralo a nie je to žiadna novinka. Mala byť ešte jedna posledná párty, kým sa loď definitívne potopí, ale pokazili nám ju a ostala len opica z nekvalitného chlastu. Lebo Miro Šatan okrem iného pred deviatimi rokmi hovoril aj o tom, že to takto dopadne, keď sa nič nezmení. A ako to už u nás takto chodí, nezmenilo sa nič. Ostáva len povedať toto:

Tak dík, bolo to pekné, niekedy až nezabudnuteľné. A teraz si už choďte oddýchnuť.

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu