Sarajevo - miesto, kde chýbajú slová

Autor: Samo Marec | 13.9.2011 o 11:47 | (upravené 13.9.2011 o 20:02) Karma článku: 16,19 | Prečítané:  13961x

Potrebujem dobré začiatky. Prechádzame bosniansko-chorvátskou hranicou a sme v Bihaci. Ako sa zdá, pozostáva z pekární a obchodov so svadobnými šatami. Jediný semafor na hlavnej križovatke je pre chodcov a nefunguje. Autá semafory nemajú, všetky smery idú naraz. A potom toto:

Počas vojny utrpel Bihać obrovské škody, keď bol obliehaný spojenými vojskami bosnianskych a chorvátskych Srbov a Bosniakov podporujúcich Srbov. Obliehanie sa skončilo po vyše troch rokoch v lete roku 1995. Nič z toho nevidíme, je tma a to je dobré.

Pokračujeme do Bosanskeho Petrovaca. Ani toto nie je miesto na lepší začiatok. Počas vojny v rokoch 1992-1995 ostala srbská väčšina v meste. Moslimovia a iné nesrbské obyvateľstvo čelilo etnickým čistkám v rámci vojenskej operácie Sana 95. Lonely Planet navyše odporúča pohybovať sa len po spevnených cestách, okolie je stále zamínované. Vravím, nutne potrebujem dobré začiatky.

Ráno si v pekárni kupujeme sladké a slané pečivo, k tomu liter jogurtu. Jablká v plnke sú skutočnými jablkami, syr v bureku naozajstným syrom a jogurt jogurtom ako spred dvadsiatich rokov. Raňajky pre štyri osoby za päť eur. Sedíme pod stromom. Panebože, ja som taká šťastná, hovorí Miška. Myslím na kolegov na all-inclusive dovolenkách. Musí to byť nuda. Možno toto je konečne ten dobrý začiatok.

 

II.

Já ti na tvoje auto seru, je zásadná vec, ktorú počujeme v Sarajeve a hneď aj vidíme rozčúleného českého dôchodcu a pobaveného miestneho stánkara. Vy jste Slováci, vysvětlete mu to, hovorí. Vysvetľujeme, potom sa ešte chvíľu rozprávame. Bývame v hoteli na kopci hneď pri cintoríne.

 

DSC_0368.JPG

Tu. V Sarajeve je veľa cintorínov.

 

A teraz krátko o atentáte:

František Ferdinand d'Este sa 28. júna 1914 rozhodol demonštrovať silu svojho pozvoľna degenerujúceho rodu jazdou po Sarajeve v otvorenom aute. Muhamed Mehmedbašić, ktorého meno mohlo pokojne byť v histórii namiesto mena Gavrila Principa, sa do nej dobrovoľne odmietol zapísať, lebo bombu, ktorú mal pripravenú, nehodil.

Nedjelko Čabrinović svoj granát hodil, ale ten vybuchol o desať sekúnd neskôr a navyše pod nesprávnym autom. Nedjelko pochopil svoje zlyhanie a rozhodol sa zomrieť. Prehryzol kyanid, ktorý mal presne pre túto situáciu pripravený a navyše, aby sa naozaj stopercentne ubezpečil, že ho živého nedostanú, vrhol sa aj z mosta do rieky.

Ako sa ukázalo, kapsula kyanidu bola pristará.

Ako sa ukázalo o pár sekúnd neskôr, hladina rieky v tej chvíli dosahovala presne trinásť centimetrov.

DSC_0390.JPG

Trinásť centimetrov. V lepších časoch. A smrad.

 

Nedjelko svoj skok prežil. Väzenie, ktoré nasledovalo potom, prežil podstatne menej.

Keď František Ferdinand videl, čo sa deje, rozhodol sa nasmerovať si to priamo do nemocnice, aby navštívil zranených, o čom však nikto neinformoval jeho šoféra. Takto nejako sa stalo, že ten zabočil do nesprávnej ulice, zhodou okolností zvanej po jeho strýkovi Františkovi Jozefovi. Detaily.

Gavrilo Princip v tom čase už na celý plán rezignoval a chystal sa namiesto rozpútavania vojen najesť. Keď uvidel vojvodovo auto, nachádzal sa práve v pekárni. Šofér si uvedomil svoju chybu a začal cúvať, aby sa vrátil na pôvodnú trasu. Motor zhasol a rýchlosti sa zasekli. Detaily.

Gavrilo vyšiel von, vystrelil a trafil, v čoho dôsledku boli František Ferdinand a jeho manželka mŕtvi zhruba hodinu po svojom príjazde do Sarajeva. Potom prekúsol svoju kyanidovú kapsulu, ale o tých už vieme, že boli staré.

DSC_0401.JPG

Tak nám zabili Ferdinanda.

 

Ak by som to nebol spravil, Nemci by si našli inú výhovorku, boli údajne jeho posledné slová, keď o necelé štyri roky umieral vo väzení v Theresienstadte. Aj keď dnes sa človek už ani na tie posledné slová nemôže spoľahnúť.

 

III.

Po Sarajeve sa prechádzam s otvorenými ústami. Je víkendový večer, ulice sú plné ľudí, väčšinou nevyzerajú na turistov. Zahalené a sporo odeté ženy sú zastúpené približne rovnako, všetko je to akosi prirodzené. Myslel som si, že časom nájdem slová, ale doteraz ich nemám. Namiesto toho sedím na parapete obchodu, fajčím a všetko to sledujem. Do Sarajeva treba ísť, Baščaršija, staré mesto s bazárom, je ako úplne iný svet uprostred Európy, s ktorým vás ale stále niečo spája, lebo niektoré kusy jeho histórie sú aj kusmi vašej histórie.

 

 

DSC_0415.jpg

Baščaršija

 

DSC_0438.jpg

 

DSC_0427.JPG

Fakulta islamských náuk

 

Zase to nie je veselé. Obliehanie Sarajeva bolo najdlhším obliehaním mesta od druhej svetovej vojny. Myslím na to, keď pozerám na okolité kopce. Teraz vyzerajú nádherne.

sarX.jpg

Dom hneď vedľa fakulty

 

Myslím na mamu a nejaký večer v zime začiatkom deväťdesiatych rokov. V televízii vidno zábery zo Sarajeva. Kde-tu je sneh, podľa toho si pamätám, že je zima. Bože, veď nedávno tam bola olympiáda a všetci sme si hovorili, aké to je krásne mesto. Tomu sa ani nedá veriť, hovorí.

Sú veci, ktoré treba vedieť:

Piateho apríla 1992 sa začali srbské útoky a o deň neskôr sa na protestnom mierovom pochode zhromaždil dav 50 až 100 tisíc ľudí všetkých národností.

Keď Srbi mesto začali ostreľovať, ako na symbol sa zamerali na Národnú knižnicu a pomerne rýchlo ju aj zničili. Medzi jej troskami potom pravidelne vystupoval člen sarajevskej filharmónie Vedran Smailović. Aby ukázal, že dáko už hádam bude.

vedran.jpg

Vedran Smailović v Národnej knižnici, 1992.

 

A víťazkou Miss Sarajevo 1993, súťaže, ktorá sa konala v tajnosti a v podzemí, sa stala Inela Nogić. Spolu s ostatnými súťažiacimi držala transparent Don't let them kill us. Mŕtvych bolo nakoniec 10 a zranených 50 tisíc.


Päťdesiat metrov od seba pravoslávny kostol a mešita, stále neopravené domy so stovkami dier od nábojov, čarovné kopce, z ktorých sa strieľalo. Sarajevo je krásne a smutné mesto. Je v ňom naozaj všetko a zaslúžilo by si oveľa viac slov, ale nemám ich. Úplne zúfalo ich nemám.

O atentáte napríklad tu: Dedijer,V: The Road to Sarajevo. Simon and Schuster, New York 1966.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?