Späť do starej školy

Autor: Samo Marec | 15.5.2012 o 10:10 | (upravené 15.5.2012 o 10:52) Karma článku: 18,93 | Prečítané:  4960x

V sobotu som v Poprade na námestí a pozerám na tableau vo výklade. Vidím nudný obdĺžnik plný nudných vyretušovaných fotiek slušne oblečených absolventov. Vidím piatu gé, ročník 2012, vidím triedu desať rokov po nás a zrazu v tom mám jasno. Musím nevyhnutne hneď v pondelok navštíviť starú školu a uistiť sa, že naše tableau bolo iné, teraz neviem, či lepšie alebo zaujímavejšie, ale určite iné.

Navštíviť školu desať rokov po maturite je riskantný podnik a ja si to v pondelok uvedomujem, keď tú školu nenachádzam tam, kde bola. Namiesto toho stojím pred prázdnou budovou, ku ktorej chodník pomaly zarastá, hoci oznam o povinnosti hlásiť návštevy na vrátnici ostal. Prvé okno ešte nie je rozbité, ale čas, keď doň niekto hodí kameň, nie je ďaleko. Volám niekomu, kto by mohol vedieť, kam sa tá škola vlastne presťahovala a potom kráčam krížom cez mesto.

Je to riskantný podnik, uvedomujem si opäť a ešte intenzívnejšie, keď stojím pred tou novou budovou a fajčím. Náhodná profesorka na mňa zazerá, stále ešte vyzerám na študenta. Presúvam sa na druhú stranu chodníka a trávim čas uvedomovaním si reality. K tejto budove už predsa nemám absolútne žiaden vzťah, nič som tu neprežil a netuším, čo vlastne očakávam. Čo si vlastne myslím, že nájdem? Staré tableau, ktoré bude možno visieť niekde pri záchodoch, ale pravdepodobnejšie ležať pokryté prachom v pivnici, učiteľov, z ktorých žiadneho nebudem poznať, lebo viem, že tí, na ktorých mi záleží a ktorých by som stretol rád, tam už nie sú. Mnohokrát som za tých desať rokov počul, že tá škola už nie je tým, čím bývala vtedy, keď sme na nej študovali my a niečo to znamenalo.

 

A to sme boli my

 

Cítim sa stiesnene a dochádza mi pochybnosť celého tohto podniku. Jediné, čo môžem očakávať, je - ak vôbec - o desať rokov staršia pani vrátnička, ktorá ma pravdepodobne nespozná a o desať, ba dokonca pätnásť rokov mladší študenti, s ktorými ma nič nespája.

Najhorší scénar sa napĺňa. Vrátnička, ktorú som nikdy nevidel, sa na mňa nepriateľsky pozerá a vypustí prieskumnícke Áno? Obzriem sa okolo seba. Prišiel som uprostred prestávky, úplne cudzí ľudia chodia hore a dole schodmi, otvárajú a zatvárajú dvere a popritom sa rozprávajú o veciach, ktorým nerozumiem. Keď som tu bol naposledy, bude to hádam sedem rokov, mal som pocit, že ešte medzi nich tak trochu patrím. Zahliadnem učiteľku a po desiatich rokoch ju spoznávam, ale je to presne tá, s ktorou sa rozprávať nemusím. Nie som tu správne a neviem, čo mám povedať. Čo to tu teda vlastne chcem?

Skôr, ako dokážem vysvetliť dôvod svojej nepravdepodobnej prítomnosti, sa zrazu všetko mení. Samko prišiel!, počujem a vidím našu starú pani vrátničku, ktorá vyzerá presne tak, ako keď sme sa opití kadečím a najmä pocitom, že začíname novú epochu, s touto školou lúčili. Objíma ma a bozkáva, všetci sme ju vždy mali radi a ona mala zase rada nás všetkých. Konečne mám svoj záchytný bod. Bývalý študent nás prišiel pozrieť, hovorí o niečo hlasnejšie ako je treba. Hlavy sa otáčajú našim smerom. Stojím tam trochu ako exponát.

Chvíľu sa rozprávame, robím toto a toto, áno, mám sa dobre a ostatní sa majú dobre tiež, vysvetľujem jej dôvod svojej návštevy a ona ma berie za ruku. Kráčame hore schodmi a po chodbách, až nakoniec vidím naše tableau. Áno, je tam, visí, piata gé, ročník 2002 a jej hrdé fotky na červeno-žltom polystyréne, lebo sme mali pocit, že nie sme obyčajní a vstupujúc do sveta dospelých to potrebujeme dať najavo.

 

t1.jpg

 

Necháva ma osamote, len si ho odfoť, Samko, a potom ho daj naspäť. Prišiel nás pozrieť bývalý študent, hovorí tým, ktorí sú ochotní ju počúvať, koľko je to rokov, Samko? Desať, vravím, desať a oni sa na mňa pozrú skoro obdivne. Ani ja som si v ich veku nevedel predstaviť, že niekedy budem mať o desať rokov viac. Každý, kto chodil na výšku, bol strašne starý a takých, ktorí ju už aj skončili, som vlastne ani nepoznal. Ako tam tak stojím, mám pocit, že by som mal vyzerať inak, staršie, zodpovednejšie a múdrejšie, namiesto toho sa v rifliach a mikine trochu rozpačito usmievam. Potom fotím.

 

t2.jpg

 

Vracajúc sa kráčame popri tablách. Niektoré tváre poznám a niektoré mi nevravia vôbec nič. Máme akurát maturity a ja prikyvujem, pamätám si to predsa, aj my sme maturovali cez majstrovstvá a nebolo to vôbec ľahké, lebo sme sa práve stávali majstrami sveta. Pristavujeme sa pri table, ktoré mi nič nehovorí. A toto je manželka nášho pána primátora, vraví pani vrátnička a ukazuje na blonďavú tvár, ktorá mi hovorí ešte menej. Pohľad na ročník prezrádza, že keď som zo školy odchádzal ja, táto trieda práve končila kvartu. Život je o správnych výberoch, tak veru.

 

t3.jpg

 

Pri vchode sa lúčime, ešte jedno objatie, ešte pár pohľadov súčasných študentov na toho bývalého, ktorý sa po desiatich rokoch vrátil. Večer potom vyhrávame nad Američanmi a svet je fajn, ako zo starej školy.

 

Back to the oldschool

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?