List Karolovi: Deň v živote milionára

Autor: Samo Marec | 30.5.2012 o 10:16 | (upravené 10.8.2012 o 10:39) Karma článku: 21,71 | Prečítané:  27736x

Čau Karol, toto je ale fakt sranda. Tá nová vláda, čo si ju tu teraz chováme, keď ešte vo vláde nebola, všade rozprávala, ako zoberie milionárom. Milionárom v starej mene, lebo tým, ktorí sú milionári aj v mene novej, nezoberie nikdy, to vieme obaja. A človek má hneď krajšie ráno.

Trochu sa nám totiž rozšafli, trochu sa im to vymklo z rúk. Brať idú už nielen milionárom alebo polmilionárom, ale dokonca aj tretinomilionárom. V hrubom. To ma necháva iba s dvoma možnosťami: priznať si, že naozaj milionár som, alebo pripustiť, že som iba normálne zarábajúci človek, ktorému štát ide zobrať peniaze len preto, že ich ešte nejaké mám. Vyberám si, pochopiteľne, prvú možnosť. Je totiž lepšie byť milionárom ako ním nebyť.

 

 

No a teraz ti, Karol, porozprávam, ako taký môj priemerný milionársky deň vyzerá.

Ráno vstanem, lebo aj ako milionár musím chodiť do práce. Nepovedal by si, že? Osprchujem sa (nie, ani vírivku nemám) a odkráčam si to do práce, lebo nemám ani auto. V práci pracujem, niekedy viac a niekedy menej, presne ako každý. Niekedy som v práci dlhšie, lebo to beriem tak, že za ten môj milionársky plat si to tá práca zaslúži. Nie často. Dohodnime sa, že v priemere odchádzam o šiestej.

Väčšinou idem rovno domov, ale niekedy sa s niekým stretnem a dáme si povedzme kávu. Alebo pivo, občas dokonca aj dve, viem o výbornom mieste, kde ho čapujú za 85 centov. Niekedy si namiesto toho posedím hodinku v parku a čítam. Do divadla ani do kina nechodím, lebo ma ani jedno z toho nezaujíma, ale tak dvakrát do mesiaca idem na koncert. Hoci niekedy sa urvem z reťaze a na koncert zájdem aj raz za týždeň. Milionár.

Doma vojdem do svojej izby, lebo každý slovenský milionár má právo na vlastnú izbu. Televíziu nemám, tak väčšinou čítam, alebo píšem nejaký článok, presne ako teraz. Robím to zadarmo. Občas po večeroch ešte pomáham kamošom vymýšľať veci, ktoré robia zadarmo oni a to robím tiež zadarmo. Kamoši, chápeš. Aj knihu som písal, ale akosi to prestalo dávať zmysel. Nie pre peniaze, ako milionár ich viac nepotrebujem.

Má to ale háčik. Rozmýšľal som, že keď teda už ten milionár som, mal by som si aspoň vedieť kúpiť auto zakaždým, keď mám chuť. To predsa milionári robia. Som skromný, nechcem Ferrari, dokonca ani Audi, len proste auto, tú malú vec, ktorá ma odvezie z miesta na miesto, ale napriek tomu, že som ten milionár, nevychádza mi to. Kupujem si dvadsať eurové nohavice namiesto bytov a keď sa mi nedávno pokazil telefón, ten nový stál niečo vyše sto eur. To máš namiesto dovolenky na Martiniku, povedal som si vtedy, ty milionár. Ale pocit to bol skoro rovnako dobrý.

Milý Karol, vec sa má tak, že ako milionár mám nastavený trvalý príkaz, ktorým mi na sporiaci účet odchádza každý mesiac dvesto eur. Dvesto eur je dosť, na krásnu garsonečku si týmto tempom našetrím ani nie za dvadsaťpäť rokov. Bude to pekný darček k päťdesiatke. Lenže klamem, ako každý milionár. Ostane mi každý mesiac o niečo viac, takže nech som optimista, o dvadsať rokov si budem hovieť vo svojom vlastnom milionárskom hniezdočku, teda ak zase niekomu nenapadne, odbremeniť ma od tých peňazí zase o niečo viac.

Vieš, Karol, mňa ti vlastne ani tak netrápi, že chcú moje prachy. Milerád by som im dal viac, pokojne aj polovicu v mene nejakého spoločného dobra, ak by som si mohol byť istý, že sa efektívne použijú. Lenže ony sa nie, ak by sa totiž áno, už desať rokov by sme z Košíc do Bratislavy jazdili po šesťprúdovke lemovanej brezovými hájmi. Oni mi tie peniaze nevrátia a nedajú ich ani tým, ktorí ich v nádeji, že sa budú mať lepšie, zvolili. Vyberú ich, prerozdelia, presunú, potom ešte raz prerozdelia, potom vypíšu tender. Dajú niekomu, kto za najväčšie možné náklady spraví najmenšie možné množstvo práce, a nakoniec sa budú mať lepšie len tí skutoční milionári nielen v starej, ale aj v novej mene. Ešte predsa nie si preč tak dlho, aby si nevedel, ako efektívne tu nakladáme s peniazmi niekoho iného.

Takto sa tu mávame. Miša aj Joža pozdravím, keď spolu budeme najbližšie na pive. Veď my sme tu taký stôl milionárov, povzdychneme si možno pri treťom, zatiaľ čo sa budeme skladať na taxík.

Samo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?