Slovensko očami amerického Slováka

Autor: Samo Marec | 2.8.2012 o 10:23 | (upravené 2.8.2012 o 11:25) Karma článku: 20,62 | Prečítané:  23853x

Sú to väčšinou starí ale vitálni ľudia. Sú to väčšinou vnúčatá, zriedkavejšie pravnúčatá tých, ktorí kedysi dávno vymenili Slovensko za nový svet. Teraz sa oni, vnúčatá a pravnúčatá, vracajú späť. Pozrieť sa, ako vyzerá krajina, o ktorej počúvali ako malé deti, kým ich starí a prastarí rodičia žili. Mnohí sú tu prvýkrát, niektorí chodia pravidelne, kým ešte vládzu.

Za dva týždne prejdú celé Slovensko a tí, ktorých predkov sa podarilo vypátrať, sa stretnú so svojim rodinami, väčšinou na východe. Cestou vidia prírodu, tú, o ktorej hovoríme, že je naozaj výnimočná a sme na ňu hrdí. Nevedia sa jej nasýtiť. Slovensko je pre nich krajina, kde je príroda ešte prírodou, kde nie sú lesy zahnané do národných parkov a kde lúka nie je prírodnou atrakciou. Takto má vyzerať skutočná krajina, hovoria a my im nehovoríme o vyrúbaných, zničených a vyschnutých lesoch, lebo sú na návšteve a na tie hrdí aj tak nie sme. Toto je krajina ich pôvodu, chceme, aby na ňu spomínali v dobrom.

Za dva týždne prejdú celé Slovensko a vidia ľudí. Tí ľudia sa im zdajú nepochopiteľne šťastní, spontánni a prirodzení. Sú tu krásne ženy, hovoria, ale to už vieme a hrdí sme aj na to. Sú tu ľudia, ktorí sú ľuďmi, to hovoria tiež a my neprotestujeme, lebo presne takto si to predstavujeme. Oproti Amerike hádam predsa len o niečo ľudskejší sme. Nepovieme, že sami seba považujeme za zachmúrených a závistlivých, zdá sa to byť nepodstatné a koniec-koncov hádam tiež ľudské.

Všimnú si, ako sa správame k deťom. Stále ich objímate a hladkáte, dávate im najavo, že na nich záleží, hovoria zase. Sami si to od svojich starých mám pamätajú presne takto. Pristavíme sa pri mamičke s kočíkom, usmievame sa na dieťatko a prihovárame sa mu. Dávame sa do reči. Ty ju poznáš? pýtajú sa a po zápornej odpovedi sa im tu páči zase o niečo viac. Slovensko je pre nich krajina, kde sa neznámi ľudia pristavujú, aby sa porozplývali nad krásou malých detí.

V Štiavnici pri prehliadke narážame na svadbu. Zastavuje nás nevestina rodina, ponúka koláčmi a pálenkou. Koláčov je veľa a pálenka dobrá. Keď už sme na odchode, zastavuje nás zase rodina ženícha, ktorá trvá na tom, že si koláčov treba dať aj do druhej nohy. Živá hudba hrá a osemdesiatroční starčekovia tancujú so svadobčanmi. Štiavnica je krásna a toto je krajina všeobecného veselia. Fascinujú ich plné reštaurácie cez obedňajšie prestávky a keď im vysvetlíme princíp stravných lístkov, pýtajú sa, či nám zamestnávatelia nejaké dávajú aj na večer, keď sú podniky aj vtedy plné veselých a šťastných ľudí. Vedia, koľko zarábame a netušia, kde na to berieme. Ani na benzín. Aspoň niečo máme spoločné. O tom, že tie plné reštaurácie ponúkajú väčšinou vyprážaný syr, rybu z Lidlu a jedno jedlo s univerzálnou hnedou omáčkou, nehovoríme.

Potom - po dedinách východu - sa stretávajú so svojimi príbuznými. Dediny sú skutočnými dedinami, tu sa pamätá, kto a kedy odišiel do Ameriky. Návštevy dostávajú najesť, napiť, potom sa rozpráva. Je to udalosť. Pozerajú sa fotky - vždy sa na nich nájde niekto, koho všetci poznajú - a ide sa na cintorín. Oprašujú sa zvyšky slovenčiny naposledy započutej v detstve, ako ten úctivý pán, ktorý sa zrazu rozpamätal na niekoľko fráz počutých naposledy pred tridsiatimi rokmi. Doma sa nehovorilo po slovensky a aj tých niekoľko viet je teda nevyhnutne v nárečí.

Je napríklad skalopevne presvedčený, že oslovenie cetka je vhodné na všetky ženy bez ohľadu na vek. Mladým ženám figliarsky hovorí aľe ty ši mlada, cetko a na lavičke na Hlavnej ulici v Košiciach hovorí, že do Hollywoodu už ísť nemusí, lebo toten Hollywood je caly tu ozdaj. Ranný dialóg je rituálom a na recepcii štvorhviezdičkového hotela znie bizarne:

 

Ta co, cetko, jak tam u vas?
Ale dobre, ujku, dobre, znie odpoveď
No šak, no šak, ozdaj dajak budze.
Hej, budze, budze, ujku.
No šak žeby bulo, No ta zbohom, cetko.
Zbohom, ujku, zbohom.

 

A potom sa ide na raňajky.

Sú uchvátení Slovenskom, lebo namiesto chudobnej krajiny, kde majú chalupy slamené strechy, nachádzajú krajinu plnú šťastných ľudí, ktorí sa, napriek tomu, že, ako tvrdia, nemajú peniaze prakticky na nič, musia mať nesmierne dobre. Hovoria o Amerike, v ktorej im chýba medzi ľuďmi ľudskosť, hovoria o tom, že tu sa ľudia ešte neboja jeden druhého a nepozerajú na seba s podozrením, lebo táto krajina naozaj nevyzerá na to, že by v nej niekto mal dôvod len tak začať strieľať do davu. Ťažko sa protirečí a načo to vlastne robiť.

Keď sa toto všetko udeje, je zrazu o dva týždne viac a oni odlietajú. Objímajú sa a plačú, ktovie, či by chceli ostať, ale určite by sa ešte chceli vrátiť. Vedia, že tu mnohí boli prvý aj posledný krát, návšteva krajiny svojho pôvodu je predsa jedným z možných logických zavŕšení života. Odchádzajú spokojní, mnohí pookriali - a keby len to. Sú fascinovaní a nadšení a táto veta nie je vymyslená. Všetci ďakujú. A potom, že to nie je pekné.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?