Všetko, čo ste chceli vedieť o rodičoch (ale báli ste sa spýtať)

Autor: Samo Marec | 13.11.2012 o 10:22 | (upravené 13.11.2012 o 11:29) Karma článku: 16,76 | Prečítané:  31126x

Rodičia, nielen moji, ale rodičia vo všeobecnosti, boli po veľkú časť môjho života čímsi tajomným. Všetci mali totiž spoločnú jednu vec: boli nepochybne rodičmi.

To slovo je také dôležité, že si hádam zaslúži aj veľké písmená: boli to RODIČIA. Rozumeli, ako funguje tento svet. Vyznali sa v ňom, prešli nejakou tajomnou skúškou, mali kľúč k akémusi poznaniu. Občas nahnevaní, väčšinu času však s láskou všetko vedeli. To si zaslúži rešpekt.

Celá táto ilúzia je preč a namiesto nej prichádza trpké poznanie: rodičia sú ľudia ako my. Cítim sa povolaný túto vetu povedať, lebo teraz, v požehnanom veku, kedy sa stále viac mojich rovesníkov tiež stáva rodičmi a dokonca ich to napĺňa šťastím, som to pochopil: nevedia všetko, nemajú žiaden kľúč, neexistuje žiadna skúška. Poznám ich predsa. V skutočnosti je to tak, že sa rodičom stanete a potom ním proste ste. Čo iné vám aj ostáva.

Stále ste ten istý človek, ktorý je z mnohých vecí zmätený, stále ste to vy, kto len nedávno jedol na intráku syrokrém s jablkom a pokladal ho za lahôdku, len máte dieťa. Budete ho vychovávať s tými istými pochybnosťami, či to robíte dobre a mnohé veci sa budete učiť za pochodu, lebo predtým nebolo kde. Napriek tomu budete pravdepodobne skvelý rodič. To je to veľké rodičovské tajomstvo.

Pravda, roky obdivu uplynú a vy svojho potomka začnete otravovať. Vaše dieťa totiž strávi prakticky celý život čakaním na to, kedy mu prestanete dávať rady. Pre lepšie pochopenie nasleduje niekoľko príkladov.

Je napríklad rozumné spýtať sa pätnásťročného syna kde a s kým bol, o desať rokov neskôr je tá istá otázka však historickým anachronizmom.

Je napríklad rozumné spýtať sa čerstvo dospelej dcéry kedy príde, to isté je však po rokoch neadekvátne. Najmä za predpokladu, že už dávno s vami nebýva, lôžko pravidelne zdieľa so svojim partnerom a v práci bola práve vyhlásená za zamestnankyňu mesiaca.

Je potrebné zmieriť sa s tým, že v istom momente vaše dieťa dospeje do bodu, kedy dokáže samostatne a zodpovedne posúdiť, aké je vonku počasie a čo si má obliecť, aby sa nevrátilo so zápalom pľúc. Pravdepodobnosť stúpa v prípade, ak vaše dieťa s vami už päť rokov nebýva a prišlo len na sviatky.

Rovnako je rozumné vyrovnať sa so skutočnosťou, že jedného dňa už vaše vlastné dieťa, a je úplne jedno, ako veľmi vás ľúbi, nehorí túžbou nosiť si z domu jedlo. Jednak zaberá miesto, druhak sa občas pokazí predtým, ako ho stihne zjesť (ale to vám nepovie) a tretiak spôsobuje komplikácie s miskami, ku ktorým sa dostaneme o pár sekúnd.

Skrátka a dobre, vaše dieťa celý život čaká, kedy sa isté veci skončia. A tu je ďalšie tajomstvo:

Neskončia sa nikdy. Tak to proste chodí. Je viac než pravdepodobné, ba dokonca prakticky isté, že aj v päťdesiatke vám vaša mama bude hovoriť, že ten čoraz úbohejší porast na vašej hlave vyzerá neupravene.

Mamy majú celkovo niekoľko pomerne desivých schopností.

Zoberme si takú posteľnú obliečku. Posteľná obliečka, poviete si, čo už len tá zmôže, veď je to len márny kus textilu, ktorým sa zakrývate a ktorého farba sa raz za čas mení. Mamy však majú absolútne presný prehľad. Vedia, koľkými pármi obliečok aktuálne disponujete, akej sú farby a teda aká plachta sa k nim hodí, aj ktorú obliečku ste už dlhšie nedoniesli vyprať. Ak ju, na druhej strane, operiete sami, je to dôvod na podozrenie.

Špeciálnym šiestym zmyslom sa vás dokážu spýtať, kde presne je tá obliečka spred dvoch rokov, ktorú ste niekde mali, alebo aj nie a ktorú ste odtiaľ, kde ste ju mali, doniesli. Alebo aj nie. Viete ktorá. Teda vlastne neviete, ja viem, ale mamy vedia. Len ony sa dokážu zaujímať o osud niečoho, čo ste dva roky nevideli a aj predtým vám to bolo viac-menej ľahostajné. Aby ste jej ukázali, aký to je pocit, môžete sa jej spýtať, kde presne je ten súbor, ktorý mala pred dvoma rokmi rozpísaný. Bude sa cítiť rovnako.

Obliečky (a uteráky a utierky a ponožky a pranie a žehlenie a jedlo a spanie a práca a voľný čas) sa dajú pochopiť, samostatnou a najviac absurdnou kategóriou sú však misky. Na mysli mám tie plastové s plastovým krytom, biele, hoci mamy často milujú kvietkované vzory. Tie, do ktorých dostávate to jedlo, ktoré tiež veľmi nechcete. Skúste napríklad takúto misku, ktorej hodnota sa pohybuje na úrovni niekoľkých eur, len zabudnúť. Pozor, vôbec nie stratiť, iba ju nechať v umývadle, umývačke alebo chladničke, skúste ju nepriniesť a máte problém väčší ako keď ste mali pätnásť rokov a namiesto o deviatej večer ste prišli o deviatej ráno.

Mamy to nielen tušili, ony to už aj vedeli. Stratili ste ju, trvá len sekundu, kým od toho odvinú, že vám nezáleží ale už naozaj na ničom a to je bod, v ktorom ste definitívne prehrali. Chýbajúca miska je totiž nespochybniteľným problémom. Problematike misiek je venovaná celá jedna sekcia v tom materskom teste, o ktorom ste si doteraz mysleli, že neexistuje. Klamal som.

Existuje.

Mamy vedia.

Dôkazom je aj to, že váš dobre mienený pokus o náhradu okamžite odhalia. Svoje misky poznajú a tak každú votrelkyňu, či už kúpenú alebo v núdzi požičanú, rozpoznajú. Vedia, čo chcú. Chcú svoje misky. Presne tie svoje. A vôbec vám nepomôže, že máte tridsať rokov, na krku hypotéku a pod sebou piatich podriadených.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?