Ničí tie krásne spomienky na samú seba, popiera to, ako si ju pamätám. Namiesto bielej je sivá a neprívetivá. Spravila zo seba karikatúru, ktorou si sama nezaslúži byť. Sklamala ma a vyčerpala. A tak čakám, nič viac neviem, raz sa skončiť predsa len musí. Nerobím nič, nedá sa, nejde to. Už tu nemala byť, nie takto nedôstojne a nadovšetko nudne. Tieto dni sú jednoducho akési nadmieru hnusné. Márnosť sa po mne driape.
Posledné tri knihy som nedočítal, som náchylný veriť, že práve preto. Hádam aj tri mesiace čítam Worse than war, štúdiu genocídy na šesťsto smutných strán. Zatiaľ ti môžem povedať toto: žiadna genocída sa neodohrala bez toho, aby vládnuce elity nevyslali masám signál, že proti nej nejako zásadne nenamietajú. Ak ju už priamo nepodporovali, čo tiež robili často. Zároveň však zakaždým, keď sa nejaké vyvražďovanie udialo, malo ukotvenie v historickom presvedčení majority, že tí, ktorí idú zahynúť, si to zaslúžia.
Tí mŕtvi boli vždy menšinou, tak to zrejme chodí. Je mnoho krokov, ktoré takému vraždeniu predchádzajú a hoci je jasné, že na Slovensku dnes nikto nikoho zabíjať nechce, výrok, že sme tento štát pre menšiny nezakladali, sa vo fiktívnej postupnosti od jedna do desať (kde desať je plnokrvná genocída) dá zaradiť niekam na trojku. Tiež stojí za porovnanie s týmto: "Je známe, že slovenská spoločnosť je tolerantná voči inoetnickému živlu, najmä maďarskému, (...), cigánskemu (rómskemu), (...), židovskému." (Myslím národne, cítim sociálne, s. 94)
Genocída zakaždým predstavuje akýsi začarovaný kruh. Ľudia konali podľa svojho presvedčenia a ich vodcovia to konanie legitimizovali. Podporovali ho alebo aspoň významne mlčali. A tak ľudia konali. Je jednoduché veriť, že vyvraždenie kohokoľvek vyrieši všetky problémy, hoci to ešte nikdy nebola pravda. Vravím, nie je to ľahké čítanie.
Istá moja dávna kamoška v zime pravidelne prepadala depresiám a nerobila nič, čo nemusela. Nemá to zmysel, vysvetľovala mi v tie zimy, keď sme sa ešte vídali pravidelne. Je to všetko márne. Márne. Dlho som ju nevidel, ale márnosť je slovo, ktoré mi utkvelo v pamäti a dnes sa dokonale hodí.
Prepáč, Karol, vlastne je všetko v poriadku. Prvého júla sú v Prahe Neurosis, dovtedy vydržíme.
Samo