Keď vlak zrazí človeka

Autor: Samo Marec | 30.7.2013 o 10:30 | (upravené 30.7.2013 o 10:53) Karma článku: 14,38 | Prečítané:  22882x

Vlak zrazu brzdí, nečakane a prudko, my už stojíme v chodbičke. Zastaví a nastane ticho. Asi sme niekoho zrazili, poviem a dúfam, že to nebude pravda, lebo keď sa to stalo naposledy, tesne pred Vianocami, stáli sme dve a pol hodiny v poli a tme. Čo je presne aj situácia, v ktorej sme teraz.

Mapa hovorí, že sme v Šenkviciach, povie chalan a ja síce veľa vecí neviem, ale že Šenkvice nie sú Vinohrady viem určite. Popri koľajniciach chodia policajti, svietia pod kolesá a hovoria, že ho nevedia nájsť, vynorí sa chlap a nadáva, kvôli nejakému debilovi (a horšie) a ja síce tiež od nadšenia neskáčem, ale toľko ešte viem, že ak sme niekoho práve zrazili, tragédiou je niečo úplne iné a nie to, že budeme meškať. A žena povie stanica je odtiaľto päťsto metrov, príde po mňa priateľ, zoberiem vás, ak chcete a ja si poviem idem do reštauračného vozňa.

Je to ako z Kusturicu. Čakám, že niekto zvolá Jovane! a začne strieľať do vzduchu, lebo život je skvelý, čakám, že sa okolo preženie drezina s dychovkou a ešte mnoho ďalších absurdných vecí, lebo ten vozeň tak vyzerá, všetko by som mu to uveril. Je unavený, životom uťahaný, praskliny na drevenom obloženú sú jeho vráskami a vyšúchané čalúnené stoličky, kedysi červené, sa pomaly menia na špinavoružové. Vzduch stojí. Okná sú otvorené dokorán, ale nepomáha to, lebo všetky sa aj tak otvoriť nedajú a ak by sa aj dali, aj tak by to nepomohlo. Cez tie, ktoré ešte slúžia, vlietava do vagóna hmyz priťahovaný špinavými lampami, v pustom poli jediným zdrojom svetla. Niekto skúsil stiahnuť roletu a tá teraz bezradne a nakrivo visí na polceste,  záclony sa pohnú len keď cez vŕzgajúce dvete vstúpi niekto ďalší.

Reštauračné vozne sú fascinujúce v tom, s akou presnosťou sa v nich stretne dokonalý prierez cestujúcich. Vznikajú jednorazové priateľstvá a jednorazové vtipy, zabíjame čas, netreba strácať hlavu, chcel sa zabiť, ale už ho to prešlo a tak podobne. Je pol jedenástej večer a je to jedno, nič neurýchlime a vlastne sa už ani nikam neponáhľame. Sme tu - ja za stolom pri dverách, ale mám fakt hrubú knihu, takže mňa len tak nedostanú, vedľa mňa žena a muž. Prehodíme pár slov, pivo je teplé, zajtra do práce, celé je to hrozné a tak. Nič vážne, lebo nikdy neviem, o čom sa mám rozprávať, keď sa mám rozprávať o ničom. Predo mnou muž, decenťák, zľahka šedivejúci, na stole pohár vína a na ušiach slúchadlá, vedľa neho metalista, tiež šedivejúci, na stole počítač a na ušiach slúchadlá. Určite administrátor niečoho dôležitého, lebo klepe do klávesnice a na obrazovke mu behá veľa písmen a čísel a on sa občas zasmeje.

Ďalej napravo mladý pár, on skôr ľahostajný (pivo), ona skôr agilnejšia (tiež pivo, modré šaty). Za nás všetkých sa dožaduje informácií, pýta sa, prečo nám nepovedali toto, toto alebo aspoň niečo a personálu tým spôsobuje takmer viditeľné bolesti. Nakoniec jej niekto spoza okna povie sprievodkyňa za to o plat aj tak nepríde, hoci prémie sú týmto v prdeli a to by mohla byť skvelá pointa, ale nie je. To len tak, že aj toto sa stalo. Naľavo štyria študenti, ktorých postupujúci čas a pivo prinútili diskutovať o ničom menšom, ale rovno o ateizme a náboženstve.

Idem si pre pivo, takže od ďalšieho stola počujem ja pracujem v IT od chalana, ktorý vyzerá presne ako niekto, kto pracuje v IT a ja som zubár, keď už tu takto spolu sedíme od chalana, ktorý asi ako zubár vyzerá, neviem, žiadnu predstavu priemerného zubára vytvorenú nemám. A chalan so skejtom, ktorý povie ešte dve vodky. To sú tie stretnutia.

Lenže ak má byť Kusturica dokonalý, nesmú chýbať futbaloví fanúšikovia a aj tí tu naozaj sú, prisahám. Belasí, ostrihaní nakrátko (leto, chápem), trochu hluční a ja by som sa na nich aj chcel sťažovať, lebo fanúšikovia a Slovana dupľom, ale nie je na čo. Slovan hral v Trenčíne a prehral, dozviem sa od muža, ktorý celý čas telefonuje, aby určite stihol osobák do Pezinka a nakoniec naň aj tak neodíde. Toto je môj prvý výjazd a hneď prehra, povie asi najmladší z nich a ja sa do toho viem dokonale vžiť, lebo aj na mojom prvom výjazde s Vysokými Tatrami (lokálne derby so Starou Lesnou) sa to prehrou skončilo. Sklamanie bolo veľké a prvý výjazd sa možno aj preto stal posledným. Pijú pivo a rozprávajú sa o fandení, moc sa neskandovalo, mali sme luxusný dozor, na každého dvaja policajti. V duchu si predstavujem menšie manévre, ale potom veci uvedú na pravú mieru. Aj keď nás zase bolo len šesť. A takéto v podstate vtipné veci.

Ešte chvíľu si robíme srandu, sme tu všetci - študenti aj zubári, metalisti aj itčkári, fanúšikovia aj páry. Spomenieme istoty a teplo a smejeme sa, že ani nevieme, čo z toho je horšie, lenže to už je aj po polnoci. A práve vtedy, keď je to už každému pomerne jedno, sa vlak zrazu pohne. Tlieskame. Všetkých nás to prebralo, opäť veríme, že existuje konečná stanica a život po rýchliku, teda okrem toho prešedivelého muža so slúchadlami, ktorý sedel sám s pohárom vína a ja som ho chápal, lebo som sám sedel s pivom.

V ruke sa mu objaví fľaša pálenky a ja si všimnem, že víno v pohári akosi zmenilo farbu. Doleje si zvyšok, ťarbavo ju vloží do ruksaku, zťažka sa lakťami oprie o stôl a podoprie si hlavu. Pomaly sa zloží, práve v situácii, keď my ožívame, ho sily opúšťajú naozaj rapídne. Vlak sa hýbe a cez otvorené okná konečne prúdi čerstvý vzduch, ale on sa celú cestu držal a ďalej už nevládze. Hlavu už má na stole, ešte sa trochu pomrví, aby ležal naozaj pohodlne, ale nakoniec je spokojný. Zaspí. Na jednej-dvoch zákrutách ho to síce nebezpečne nakloní a vyzerá, že by sa mohol zvaliť, ale nejako to zakaždým ustojí. Teda skôr usedí. Podľahol tesne pred cieľom a pitoreskný jedálenský vozeň tesne pred jednou hodinou v noci prichádza do Bratislavy.

Kusturicesque, vymyslel už niekto také slovo?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?