Ako to Američania úplne pokašľali (štyri knihy na september)

Autor: Samo Marec | 18.9.2013 o 10:47 | Karma článku: 12,86 | Prečítané:  6478x

V Tatrách nasnežilo, to môže jedine znamenať, že prišla jeseň a kedy, ak nie počas hmlistých a daždivých večerov, čítať knihy. Po tomto trochu neohrabanom mostíku nasleduje výber štyroch kníh na september.


To najťažšie na úvod: Dominik Tatarka - Farská republika

Ak si chcete prečítať Farskú republiku, nie je to ani tak o jej kúpení alebo získaní, skôr o starom dobrom zháňaní. O hľadaní bez zaručeného úspechu. Hľadal som dlho a márne, až som ju nakoniec zohnal v Antikvariáte u fořtny v Hostinném, čo je, zdanie vás neklame, v Čechách.

Čítať Dominika Tatarku po česky je špecifický zážitok, vďaka ktorému si čitateľ (opäť raz) uvedomí, akým bohatým jazykom sú jeho knihy napísané. Občas sa dokonca zdalo, že čeština ani nemá vhodné ekvivalenty a text tým trpel, na druhej strane kniha z roku 1961 krásne voňala a mala presne také zažltlé listy, ako sa patrilo.

 

dominik.jpg

 

Čo a či vôbec niečo hovoriť o obsahu knihy, je otázne, toto nie je miesto, na posudzovanie jej pravdivosti. Aspoň krátko. Je príbehom Johna Menkinu, Amerikána, ktorý sa zároveň s vypuknutím druhej svetovej vojny vracia domov do Žiliny a jeho synovca Tomáša. John po návrate zisťuje, že jeho dom obýva gardistický veliteľ a učiteľ Tomáš zas to, že nedokáže gymnazistov učiť v kresťanskom a národnom duchu. Zvyšok je história.

"Vieš, keď ti niekto bude nahovárať, že "sme našinci," hneď mu daj päsťou medzi oči. Keď si niekto z nás spomenie, že "sme našinci, Slováci," môžeš si byť istý, že chce spáchať nejakú ohavnosť."

 

 

Aj samovražda môže dopadnúť dobre: Arto Paasilinna - Autobus samovrahov

Čím viac samovrahov, tým menej samovrahov, nehovorí staré príslovie, ktoré si vo Fínsku berú k srdcu viac ako inde. Práve Fínsko patrí dlhodobo medzi svetovú špičku, pokiaľ ide o predčasné životné konce, že takáto kniha vznikla práve tam, dáva preto dokonalý zmysel.

Autobus samovrahov je plný svojráznych postavičiek, ktoré sa z rôznych dôvodov rozhodli svoje životy ukončiť a za týmto účelom sa vydávajú na skupinovú cestu cez celú Škandináviu až na najsevernejší mys európskej pevniny, ktorý nesie meno Nordkapp. Rovnaké meno kedysi niesla aj krčma u nás v Tatrách, ale málokto si ju pamätá. Bola v nej zima a tma, presne ako na tom Nordkappe a tak onedlho skončila. Zhodou okolností presne to plánujú aj cestujúci v onom vlastne vtipnom autobuse.

 

paasilinna.jpg

 

A sme doma, pri vtipe. Nakoniec to samozrejme všetko dobre dopadne, čítanie je to veselé, ba miestami až podozrivo povedomé. Človeka to chvíľami doslova donúti rozmýšľať, odkiaľ toto všetko pozná - ten nadhľad a iróniu, tú cestu na základe absurdnej zápletky. A potom mu svitne.

Make it same but different, znie jedna z okrídlených požiadaviek klientov v reklamnom priemysle a tu platí dokonale. To isté len inak som čítal aj v Storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Ak by vás zaujímalo, ktorá z týchto dvoch kníh bola skôr, odpoveďou sú samovrahovia. Ak by ste chceli vedieť, ktorá bola slávnejšia, odpoveďou je starček. No a tak.

 

 

Kruh sa uzatvára: Aľa Rachmanovová - Mliekárka z Ottakringu

Z trilógie, v ktorej vyšli denníky Ali Rachmanovovej, je tretia časť na dojmy najslabšia a ó, aká radosť je to napísať! Veď to je úžasné, nič lepšie si predsa nemôže želať samotná autorka a ani čitateľ, ktorý s ňou doslova pretrpel prvé dva diely.

Tie boli autentickým záznamom krutostí, ktoré sa v Sovietskom zväze odohrávali počas Veľkej októbrovej revolúcie, občianskej vojny a aj potom. Boli záznamom z prvej ruky o tom, ako rýchlo dospelo mladé dievča a ako rýchlo sa dokázalo prispôsobiť novým podmienkam. Čo všetko dokáže človek zniesť. Po dvoch zväzkoch tohto si človek rád vydýchne a skonštatuje, že ten tretí je predsa len najslabší.

 

rachmanovova.jpg

 

Aľa s manželom a maličkým dieťaťom sa v ňom konečne vyslobodili z ruského zajatia a dostali povolenie na vysťahovanie do Rakúska. Usádza sa vo Viedni, kde sa sprvu prektĺka a potom otvára maličký obchod. Odtiaľ názov. Darí sa jej raz horšie a raz lepšie ale opäť - v porovnaní s prvými dvoma dielmi priam fantasticky.

Dve veci však upútajú. Sociálne cítenie autorky, ktorá dopodrobna zaznamenáva osudy svojich zákazníkov, bez výnimky chudobných robotníkov a intenzita smútku za Ruskom napriek tomu, že má množstvo veľmi dobrých dôvodov naň zanevrieť. Jednému aj druhému, osudom chudoby aj opisom svojho smútku, venuje často celé pasáže. Tretí zväzok je premýšľavejší a menej tragický a tak je to dobré.

 

 

Ako to Američania úplne pokašľali: Rajiv Chandrasekaran: Imperial Life In The Emerald City

Ak Hollywood natočí film podľa knihy, až na výnimky to znamená, že kniha bude dobrá a film hrozný, dupľom vtedy, ak ide o fim akčný a hlavným hrdinom je Matt Damon. The Green Zone som teda nevidel, ale Imperial Life In The Emerald City prečítal.

Tento článok je pevne odhodlaný aj naďalej ostať apolitickým a tak sa pri invázii do Iraku obmedzí na konštatovanie, že sa udiala. Kniha sa venuje jej logistickej príprave, prevedeniu a následkom a nadväzuje na to lepšie z americkej investigatívy. Rovnako ako ja nehodnotí, vychádza z toho, že ak už invázia prebehnúť má, z technického hľadiska je lepšie, ak prebehne poriadne.

 

imperial.jpg

 

Vyše tristo strán by sa dalo zhrnúť do slova katastrofa, to by však bolo trestuhodným premrhaním šance sa v nej povŕtať. Bola to totiž katastrofa všestranná - spravodajská, vojenská, logistická, komunikačná. Týkala sa všetkých možných aspektov, na ktoré si v súvislosti s inváziami dokážete spomenúť. Pre Irak bola navyše aj katastrofou ekonomickou a medzi riadkami nastolila starú dilemu o diktátoroch, ktorí síce nie sú žiadnymi anjelmi, ale aspoň zaručujú stabilitu a držia na uzde ešte väčších extrémistov. Dilemu, na ktorú nemám odpoveď a som v podstate rád, že žiadnu mať nemusím.

Imperial Life In The Emerald City je kronikou absolútne zbabranej operácie, Hlavou 22 prenesenou do reality. Dokumentuje, ako sa zo zlej východiskovej situácie kombináciou všetkých možných chýb na všetkých úrovniach stalo obrovské zlyhanie, ktoré sa oficiálne zlyhaním nevolá len preto, lebo vyhlásiť to takto pred svetom na plné ústa proste nie je pekné. Kniha Rajiva Chandrasekarana nie je najlepšou knihou tohto mesiaca, tou je Farská republika, je však prehľadným zhrnutím všetkých chýb, ktorých sa Američania v Iraku dopustili.

 

Nabudúce:

Andrew Jennings: Foul! The Secret World of FIFA

Richard Koch, Chris Smith: Samovražda Západu

Michael Wood: The Story of England

Tennessee Williams: Osm smrtelnic posedlých

Alebo iné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?