V Škótsku (alebo čo turista očakáva od dovolenky)

Autor: Samo Marec | 10.10.2013 o 10:43 | Karma článku: 16,17 | Prečítané:  13842x

Predpoveď počasia hovorila o ôsmich stupňoch, ktoré zátvorka konkretizovala na pocitových mínus jedna, teplotu navyše dopĺňala mrholením až lejakom. Škótske príslovie však našťastie tiež hovorí, že ak sa ti nepáči počasie, stačí počkať päť minút, ono sa zmení a presne to sa aj stalo. Takmer celý čas bolo tak jasno a teplo, ako bežne nebýva ani počas leta. Počas celého škótskeho leta.

No a tak nastúpite do minibusu, ktorý vás po tej Škótskej vysočine má povoziť. Posádka napĺňa všetky stereotypy o zložení. Nemôžu chýbať Američania - pár z Alabamy a druhý z Arkansasu, k tomu osamelá cestovateľka z Nového Mexika. Majú najbližších päť dní na to, aby potvrdili všetky stereotypy o redneckoch z amerického juhu. Nakoniec, azda aby dokázali, že stereotypy sú v zásade neplatné legendy, to spraviť odmietnu, ale o tom niekedy inokedy. S nimi indonézsko-indická skupina s komplikovanými rodinnými prepojeniami a ďalší starší indický pár (žena má na čele červenú bodku), ktorí pre upresnenie povedia, že sú Američania z New Jersey a ja už fakt neviem, na čo sa človek potom môže spoľahnúť. Mladá sólistka z Taiwanu a my ako reprezentanti toho neurčitého slovanského priestoru okolo Ruska.

Vyrážame na cestu. Zastavujeme sa v Dunkelde, zaspatom ani nie mestečku, kedysi duchovnom centre Škótska. Prejdeme sa k ukážkovému jazeru s vodopádom a o sto kilometrov ďalej k priepasti s vodopádom. Všade je všetko značené a všetko vysvetlené a ak by sme teda chceli hovoriť o tom, čo turista očakáva od dovolenky, začať by sme mohli práve týmto: chce, aby bolo všetko jednoduché. Chce vedieť, kam má ísť a kedy sa tam dostane. Nechce hľadať, nechce rozmýšľať ako asi by sa to dalo spraviť. Turista je tvor pohodlný.

P1010689-sm.jpg

Dokázané: škótska príroda používa Photoshop!

Nocujeme v Ullapoole, podľa projektu vybudovanej rybárskej dedine, v ktorej toho mnoho nie je. Ticho a pokoj tam je však úplné a tak stojíme na pláži, sledujeme blikajúce bóje a hory začínajúce hneď na brehu. Predstavujeme si ostrovy tam niekde ďaleko a Ameriku ešte ďalej. Alebo aspoň ja. Stále si niečo predstavujem.

P1010870-sm.jpg

Tam sme vyšli a pozerali na more.

Povedať, že v Ullapoole toho mnoho nie je, by vlastne znamenalo nemiestne preháňať. Je tam hlavná ulica, na jej jednom konci jeden hostinec a na druhom druhý, oba vlastnené rovnakým majiteľom. Je tu mnoho prázdnych domov a aj tá hlavná ulica si vystačí s jedným širším pruhom. Inverness, najbližšie väčšie mesto, je deväťdesiat kilometrov ďaleko. Ak existujú konce sveta, toto musí byť jeden z nich. Napriek tomu aj v ňom nachádzame skvelé morské jedlo a to si pokojne môžeme dať ako druhý bod: úplne obyčajné ale chutné jedlo v úplne obyčajnom ale príjemnom prostredí.

P1010474-sm.jpg

A Slnko v tom tiež nebude nevinne.

Ďalšie dva dni - a potom ešte aj tie ďalšie dva - sú plné výhľadov, ktoré síce môžem skúsiť opísať slovami alebo ukázať na fotografiách, oboje však bude márne. Žiadna fotografia totiž tie scenérie nezachytí bez toho, aby sa nestala gýčom. Prejdeme sa po dvoch (bielych!) plážach a na jednej z nich na skalách obedujeme. Ak by ta pláž bola o niekoľko tisíc kilometrov na juh a stupňov o niekoľko (desiatok) viac, bolo by to vlastne Santorini. Takto je to Škótsko.

Zastavujeme sa na Eilean Donan, hádam najfotografovanejšom hrade sveta, čo je presne aj dôvod, pre ktorý tu jeho fotku neuvidíte. To pri ňom sa vo mne prvýkrát vynára presvedčenie, že všetko toto tu postavili s vedomím, že o pár sto rokov neskôr to bude vyzerať presne tak, aby sa to páčilo všetkým turistom. Navštívime skanzen s rozlohou niekoľko štvorcových míľ a miesto, kde Benjamin Peach a John Horne študovali horniny, až kým nepotvrdili teóriu kontinentálneho driftu. Celé Highlands sú jedným veľkým pohľadom do dejín Zeme, ktoré sú zhrnuté v maličkom múzeu priamo na tomto mieste. Vystačia tri tabule, tri fotografie, kúsok interaktivity, pod ktorou sa môžu rozumieť aj sochy oboch geológov hovoriace prednahratým hlasom. Aj zložité veci sa dajú vysvetliť jednoducho a zaujímavo a práve takto ich chce návštevník dostať. Určite nechce čítať vedecké state plné odborných pojmov, keď mu to isté vysvetlí jedna kľuka, ktorou na mape rozhýbe kontinenty.

P1010573-sm.jpg

Škótsko je ako Santorini. Iba úplne iné.

Cez most prechádzame na Isle of Skye, ktorý už sama príroda musela chystať s úmyslom, že sa naň jedného dňa turisti budú hrnúť v húfoch. Spíme v hlavnom meste, ktoré je zároveň jedným z dvoch miest na ostrove. Keď som pred štyrmi rokmi bol v Portree naposledy, býval som v hosteli, na ktorého recepcii pracoval mladý chalan, na prvý pohľad zvláštny. Človeka vždy uprene sledoval a pozeral sa mu na tvár a všetko mu trvalo akosi dlhšie, horšie rozprával, jeden si aj spokojne povzdychol, aké to je od nich pekné, že mu dajú robiť aspoň takúto prácu, keď už mu to trochu slabšie myslí. Posledný večer sa mi vtedy vybil mobil a ráno som musel na autobus vstávať hádam aj o pol šiestej, tak som ho prosil, či by ma nezobudil. Aj by som, ale nebudem ho počuť, povedal vtedy a človeku zrazu svitlo, prečo sa mu na tú tvár tak urputne pozeral. A ja blb som mu skoro poradil, nech si ho teda dá hlasnejšie. Tiež som vtedy sedel na móle a napísal toto.

P1010586-sm.jpg

Tento hrad bol napríklad určite naplánovaný práve tak, že keď sa zrúti, bude to vyzerať dobre.

Dva dni po Skye putujeme. Vylezieme na kopec nad morom (nie je prvý, ale rozhodne je strmý) a vidíme z neho niečo, čo by mohli byť veľryby alebo aspoň tulene. Tie potom vidíme aj tak. Smejeme sa na motte klanu Murray, ktoré je quite ready. Prejdeme cez Dunvegan, malú dedinu, pri ktorej je hrad rovnakého mena a okrem toho sa v nej narodil hádam najlepší dnešný cyklotrialista Danny McAskill. Tuhľa, výborný krátky dokument, ktorý poslúži aj ako sprievodca po ostrove. A večer, keď sa len tak prechádzame, zrazu počujem niekoho povedať Samo a keď sa za tým hlasom otočím, stojí pri mne Kasia, s ktorou som býval v Krakove. Ona dokončovala bakalárku a ja dipolomovku a aby sme ich dokončili, uisťovali sme sa, že sa raz stretneme v lepších časoch. Keďže má práve za sebou svadobný obrad, je jasné, že sme sa v tých lepších časoch práve stretli.

P1010800-sm.jpg

 

P1010806-sm.jpg

Po piatich dňoch sa vraciame do Edinburghu. Ubytovaní sme nie v hoteli, ale v Royal Scots Clube, ktorý, presne ako si myslíte, je klubom starého britského strihu. Vstup do jedálne len v obleku a podobne, našťastie okrem raňajok, ale izba na mínus prvom poschodí zas drahá nie je. Na druhej strane po príchode zisťujeme, že v nej nefunguje ani kúrenie a keď teda zisťujeme, či by sa s tým niečo nedalo, obratom dostávame druhú izbu. Apartmán. Vlastne najväčší v celom klube. Na druhom poschodí. Rozdiel medzi mínus prvým a druhým poschodím je zhruba sto libier na noc. A tak štyri dni spíme v posteli s baldachýnom a v duchu si predstavujeme, aké to bude, keď budeme musieť rozdiel náhodu doplatiť. Ďalším bodom nech je teda ochota promptne vyriešiť problém.

P1020109-sm.jpg

Tiež vám už napadlo, že byť bohatý by vlastne vôbec nebolo odveci?

Hoci ma už dávno prešla chuť sa do Edinburghu presťahovať, stále je to najkrajšie mesto, ktoré som navštívil a výpočet vecí, ktoré stoja za návštevu by bol pridlhý aj na pomery tohto pridlhého článku. Úžasnou vecou však bola výstava anatomických kresieb a štúdií Leonarda Da Vinciho, ktorá bola na úplnom začiatku plánovania celej cesty. Ešte stále trvá, takže je to tajný tip na tento víkend.

P1020082-sm.jpg

Aj kravy sú tam rovnaké ako všade inde, len úplne iné.

Navštívime aj kaplnku v Rosslyne, ktorá namiesto Da Vinciho súvisí s jeho kódom. Oproti poslednej návšteve k nej pribudlo turistické centrum a celá prešla rekonštrukciou. Obchod so suvenírmi je preplnený knihami, ktoré zarábajú na domnievaní sa o gráloch a templároch a hľadaní spojitostí s týmto miestom. Hneď vedľa nich sú ďalšie, ktoré pre zmenu zarábajú na vyvracaní spomenutého. Skvelý priemysel. Kaplnka v Rosslyne je však miestom, ktoré sa oplatí vidieť aj bez toho, aj napriek záľahe turistov je personál usmiaty a slušný. Profesionálne slušný, teda presne taký, aký ma byť. Ako návštevník totiž neočakávam prejavy úprimnej radosti, len zodpovedný prístup ku práci, ktorý v tomto prípade zahŕňa najmä príjemné vystupovanie. Zo všetkých bodov je práve tento najdôležitejší a na Slovensku zároveň aj najväčším problémom, tak nech je posledný.

P1020175-sm.jpg

Čas ísť domov.

Ráno odchádzame. Na recepcii vyrovnávame účet, je s tým spojená chvíľka napätia, lebo čo ak sa na ňom objaví o štyristo libier viac, ale nič podobné sa nestane. Doma nás čaká chladné počasie a vedľa nás sedí mladý Škót v kraťasoch. Ide do Čadce.

Fotky: Anička

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?