Prečo si ľudia na internete tak veľmi nerozumejú

Autor: Samo Marec | 15.10.2013 o 10:24 | Karma článku: 15,48 | Prečítané:  8537x

Na Slovensku, nielen na ňom, ale ostaňme lokálni, prebieha zásadný spor, ktorý sa tiahne pozdĺž mnohých línií. Prebieha liberálno-konzervatívny spor, v ktorom nejde o nič menej ako o všetko, prebiehajú rôzne jeho odnože, sporíme sa o geneticky upravované potraviny a medicínu a netreba zabudnúť ani na spor o všetko americké, ktorý je starý ako internet sám. Povestná bratislavská kaviareň štiepi už aj tak rozštiepenú pravicu a pred dvoma rokmi sme napríklad všetci mali názor na euroval, na ktorom padla rovno vláda (všetko najlepšie k výročiu).

Všetky tieto spory sú, samozrejme, výlučne virtuálne, trvajú roky, a k dohode napriek tomu nedochádza. Všetci, aj ja sám, v nich máme svoju jasnú pozíciu. Pohybujeme sa na tej svojej bezpečnej strane, ktorú máme absolútne zdôvodnenú a to nielen racionálne (alebo tak, že to za racionálne považujeme), ale aj emocionálne. Citová investícia nezriedka prevyšuje rozumovú a tak vyzerajú aj naše reakcie. Paradoxne, na tej druhej strane sa pohybuje niekto úplne rovnaký a pri vete o ráciu a emócii súhlasí. Nezáleží na tom, kto má skutočne pravdu, pri posudzovaní svojho postoja sme na tom rovnako. Nerozumieme si, všimli ste si?

 

Ľudia nepripravení na internet

Eric Schmidt, šéf Googlu povedal zhruba toto: Internet je prvou vecou, ktorú ľudstvo zostrojilo, a nerozumie jej. Je najväčším anarchistickým experimentom v dejinách.

Problémom skutočne je, že internet dávno, ak nie hneď na začiatku, prekročil schopnosť svojich užívateľov rozumieť mu. V dobe svojho vzniku nemal určené hranice (načo aj), medzičasom sa však stal výnimočne zložitým. Je extrémne rýchlo vyvíjajúcim sa miestom, kde držať krok s vývojom a udržiavať si prehľad znamená venovať sa mu naplno, tak naplno, že sa stane prakticky jediným záujmom. Čo si, samozrejme, nie každý môže a takmer nikto ani nechce dovoliť.

Bežný užívateľ sa práve preto uspokojí so svojím malým internetovým pieskoviskom, ale všetko, čo už je za ním, je takpovediac mínovým poľom, to preto naletíme na podvody a veríme hoaxom. Pre absolútnu väčšinu z nás je internet obrovským neprebádaným svetom, ktorého mapy sa neustále prekresľujú a more je navyše plné pirátov. Ľudia sa na ňom navyše často, hoci neúmyselne, správajú tak, ako by sa v reálnom živote správať nemohli, lebo by boli, nuž, mŕtvi. Tým pirátom priamo oznamujú, čo dostanú, ak ich okradnú a keď sa to stane, sú prekvapení a pohoršení. Na ich ospravedlnenie treba povedať, že internet skutočne je veľmi nebezpečným miestom, a že na manipuláciu s podobne zložitými systémami treba v reálnom živote certifikáty spôsobilosti. Pôvodný nástroj vzdelaných ľudí na vzájomnú komunikáciu je dnes dostupný (prakticky) každému všade na svete. Lenže ani do formule by ste len tak neposadili každého.

 

Kvantá informácií

Práve vďaka internetu dnes za dva dni vyprodukujeme toľko informácií, ako od samého počiatku ľudstva až do roku 2003, povedal opäť Eric Schmidt v roku 2010. Zaiste, väčšina z nich sa k nám nikdy nedostane a väčšina za nič nestojí. Aj tá odmocnina z promile, na ktorú narazíme, je však nesmierne zahlcujúca.

Čítame články, o ktorých by sme nikdy netušili a ktoré nás ani reálne nezaujímajú. Nasávame veľké množstvo informácií, ktoré sú len informačným smogom a narážame na toľko absolútne protichodných informácií, že je len veľmi ťažké vybrať tie relevantné a správne a to bez ohľadu na to, ktoré to sú. Zvykli sme si na to, že všetko sledujeme v reálnom čase alebo sa o tom dozvedáme najneskôr po skončení, čakanie na športový výsledok vo večerných správach je napríklad takmer prežitkom. Pesimista by povedal, že absentuje moment prekvapenia. Každá správa je novinkou prvých desať minút. Zvykli sme si na kvantitu namiesto kvality.

Reálne narábame s väčším množstvom informácií, ako je náš mozog schopný spracovať a to sa netýka len ich okamžitého prísunu ale aj celkového objemu. Vyselektovať z nich tie podstatné a prisúdiť im navyše takú pravdivostnú hodnotu, aká im náleží, je preto veľkou (a čoraz dôležitejšou) výzvou. Úsudok je preťažený a to je priam tragické, pretože práve na ňom záleží najviac. Nemožno sa preto čudovať, že v takejto takpovediac kritickej situácii používame podvedomé mentálne barličky. Čo iné vlastne ostáva. Práve ony však prispievajú k tomu, že si rozumieme ešte menej.

 

Google podľa vašich predstáv

Nie tak dávno sme sa v istom pohostinskom zariadení do sýtosti zabavili na predstave dokonalého Googlu, takého, ktorý by vám vyhľadal len informácie zhodné s vašim predchádzajúcim postojom. Mal by niekoľko okienok a podľa toho, ktoré zaškrtnete, zvolí informácie, ktoré vyhľadá. Ste vegetarián alebo nebodaj vegán? Zaškrtnete. Ľavicový liberál? Zaškrtnete. Myslíte si, že za povalenie vlády môže SaS? Ste za priamu demokraciu? Nebodaj menej štátu? Potraty? Homosexuáli? Otázok a postojov, ktoré každého z nás definujú, je obrovské množstvo a vďaka takto nastavenému prehliadaču vám prestane hroziť konfrontácia s názorovými oponentami. Všetko, čo nájdete, sa bude dokonale zhodovať s vašim videním sveta, nič nebudete musieť meniť. Ani záblesk pochybnosti, ani náznak inej možnosti. Skvele sme sa na tej predstave zabávali.

No a potom sme si uvedomili, že presne to už Google niekoľko rokov robí. Na základe vašich predchádzajúcich vyhľadávaní a informácií, ktoré má o vás k dispozícii (a že ich je dosť) vám predostrie výsledky, o ktorých si myslí, že sú pre vás naviac relevantné. Účinne eliminuje rôznorodosť informácií. Ak by sme si my dvaja doň zadali ten istý výraz, naše výsledky by sa určite odlišovali.

Pre potreby tohto článku je nepodstatné, či to robí úmyselne alebo nie, určite vo vás však prehlbuje confirmation bias, práve sklon k utvrdzovaniu sa (v predchádzajúcom postoji) je totiž najbežnejšou pomôckou pri posudzovaní informácií. Ten, pretlmočený do jednoduchej slovenčiny, znamená, že podvedome vyhľadávame také informácie, ktoré vyhovujú našim vopred vytvoreným stanoviskám. Ide však aj ďalej a hovorí, že v prípade konfrontácie dvoch rovnocenných informácií máme výraznú tendenciu uveriť tej, ktorá vyhovuje nášmu názoru. A ešte ďalej - dokonca aj pri predložení presvedčivých dôkazov o myľnosti postoja na ňom (a dokonca ešte urputnejšie) zotrvávame. A ešte - keď už inak nemôžeme, v oponentovom tvrdení hľadáme drobné nedostatky a keď ich nájdeme, považujeme ich za potvrdenie svojej pravdy. Aj ja som to urobil mnohokrát.

S váhou informácií však narábame zle aj v inej rovine.

 

Naši priatelia (a iní nepriatelia)

Hoci veta, že internet je skvelým prostredím na výmenu informácií, znie pekne a pravdivo, v skutočnosti praje vytváraniu kruhov. Vytvárame ich všetci a skladajú sa, až na výnimky, z ľudí, ktorí naše názory zdieľajú. Sotva predsa existuje dôvod robiť to inak.

Výsledkom však je myšlienková uzavretosť a plochosť, samoutvrdzovanie sa, akýsi confirmation bias, avšak na druhú. V  názore nás totiž utvrdzujú naši priatelia a známi a oni sú predsa tí, ktorých hodnotový systém zdieľame a s ktorých myšlienkami sme už toľkokrát predtým súhlasili, tak prečo by sa teraz mali mýliť, že? Aký je dôvod spochybňovať ich úsudok?

Vo svojej podstate ide o reflex opäť vyplývajúci z prebytku informácií. Potrebujeme z nich vybrať tie, ktoré sú pre nás dôležité a ich predvýber prenechávame na tých, ktorým dôverujeme. Cítime sa navyše zraniteľní a potrebujeme do toho zmätku vniesť nejaký poriadok. Zatiaľ čo ide v zásade o správny princíp - priatelia skutočne pravdepodobne vyberú práve to, čo nás zaujíma - veľmi často od nich podvedome preberáme aj postoje, ktoré zaujmeme, najmä ak ide o veci zložitejšie. Absencia oponenta je tak nakoniec kontraproduktívna.

 

Démon názoru

Problémom samozrejme je, že zložitá je väčšina vecí a z ľudskej prirodzenosti vyplýva, že im všetkým nemôžeme porozumieť natoľko, aby sme sa mohli považovať za kompetentných. Tak to jednoducho je a nie, nie je to hanba, práve internet však ľahkou dostupnosťou informácií (bez ich selekcie) umožňuje každému stať sa okamžitým odborníkom na všetko. Alebo mu aspoň poskytnúť pocit, že danej veci rozumie.

Aby nedošlo k nedorozumeniu - skutočne nemám na mysli nič konkrétne, pohybujeme sa v technickej rovine. Rozprúdenie diskusie na akúkoľvek tému je v zásade skvelou vecou a ja sám som presvedčený, že slovenská spoločnosť diskutovať potrebuje už len preto, lebo svoj názor nie je naučená vyjadriť. Na šikmý svah sa však dostávame v momente, kedy sa každý, kto práve absovoval rýchlokurz na Google University, vyjadruje k záležitostiam, ktorým vzhľadom na ich zložitosť a svoje vedomosti nemá šancu porozumieť natoľko, aby sa vyjadrovať mohol alebo mal. Názory si jednoducho nie sú rovné, rovnako ako informácie. Presne rovnako, ako by si nikto zrejme nedovolil montovať sa do konštrukcie raketoplánov, keďže ide o vec navýsosť odbornú, mal by rovnaké kritériá aplikovať aj na iné odborné témy. A na mysli môžem mať pokojne aj geodéziu, ide o princíp.

Internetové prostredie a informácie, ku ktorým sa na ňom dostávame, však nadovšetko prajú vytváraniu názorov. Je nesmierne dôležité a lákavé všetkému rozumieť a na všetko názor mať. Všetci sme sa už nechali strhnúť a ja opakujem, že som sám už uveril veciam, ktoré boli podvrhom. Omnoho ťažšie ako zaujať názor je priznať si, že ani netušíte, ako to skutočne je, lebo je daná téma príliš komplikovaná na to, aby ste ju v jej celosti mohli pochopiť.

Pár slov na záver

Používame mentálne skratky (je proti adopciám detí gaymi, to bude URČITE bigotný katolík), vyberáme si to, čo nám vyhovuje a Google nám v tom pomáha. Sme ovplyvniteľní svojim okolím, cítime sa stratení a teda zraniteľní, ako sa z toho celého teda dostať?

Odpoveďou, nie ľahkou, ale veď prečo by zložitá otázka mala mať jednoduchú odpoveď, je opatrnosť a kritický náhľad. Je totiž skutočne lepšie nerozumieť, než mať jasno v tom, čomu nerozumieme. A v priznaní si tejto nedokonalosti je ukryté aj porozumenie si na internete. Ak máte pocit, že to predpokladá priznanie si vlastných nedostatkov a vlastne som práve povedal, že je nemožné, máte úplnú pravdu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?