Ako Samo knihu písal (história posledných šiestich rokov)

Autor: Samo Marec | 29.10.2013 o 10:21 | (upravené 29.10.2013 o 12:31) Karma článku: 17,61 | Prečítané:  8261x

Vychádza mi kniha a toto je článok o nej. Píšem ho nie preto, aby som ju spropagoval, ale preto, že uzatvára jednu celú životnú etapu. Zhŕňa posledných šesť rokov. Svojim spôsobom je to najdôležitejší článok, ktorý som kedy napísal.


Ferrari, ktoré bolo trabantom (2007 - 2008)

Rozhodol som sa, že napíšem knihu. Bolo to pred šiestimi rokmi a tromi dôvodmi. Mal som na podobné experimenty čas, myslel som si, že napísať knihu je nesmierne jednoduché a zároveň som vôbec netušil, ako sa to robí. Ak by čo i len jediná z týchto podmienok nebola splnená, nikdy by som sa do knihy nepustil. Naivita je veľký dar, ale to som mal ešte len zistiť.

Trvalo to možno pol roka, v ktorom som si založil aj blog, lebo aj naň som mal čas a po tom pol roku, prekvapený ľahkosťou tvorby a nadchnutý vlastnou šikovnosťou, som mal knihu napísanú. Bola pekná, bola dlhá a priatelia ju pochválili. Dnes viem, že priatelia pochvália vždy. Bola teda hotová, mala len jeden problém - vôbec nebola knihou, čítanie toho rukopisu dodnes bolí. Zdrvený zistením, že moje Ferrari je skôr Trabantom, aj to s tromi kolesami a prázdnou nádržou, som rezignoval. Rezignovať viem veľmi dobre. Celé dve ročné obdobia som knihu nechal tak, zbalil sa na leto do Edinburghu a odtiaľ na jeseň do Krakova.

Tam som mal opäť čas. Na intráku, v kaviarniach, aj zariadeniach reštauračného charakteru som ju začal písať znova a znova neúspešne. Nemala názov a ak mala, zabudol som ho. Mala zhruba šesťdesiat kapitol rozpísaných v tabuľkách, vystačila by si však s dvadsiatimi. Nemala ani toľko nápadu ako tá verzia pred ňou, nikto v nej nešiel odnikiaľ nikam a aj ona len prešľapovala na mieste. Keď to prešľapovanie trvalo asi päťdesiat strán, pochopil som, že takto sa kniha nepíše a rezignoval som opäť.

 

Kniha, ktorá nevyšla (2009 - 2011)

Píšeme jeseň roku 2009 a ja som opäť v tom Krakove, o ktorom som presvedčený, že je na jeseň najkrajším mestom na svete. Prenajal som si zašlú garsonku v starom meste, ku ktorej viedli drevené schody a na stene bolo nasprejované wolność Tybetu! Mal som jasno v tom, aká a o čom bude, jedného večera pri pive vo futbalovej krčme to zrazu všetko do seba zapadlo. Cítil som sa nesmierne dôležito a každému to bolo úplne jedno.

Každé ráno som o deviatej sadal k počítaču a šesť, niekedy osem hodín písal. S nikým som sa nestretával a nikam nechodil. Jeseň som videl len spoza okna, ale bola nepochybne krásna. Po niečo vyše mesiaci som mal takmer štyristo strán. Už som ich neposielal priateľom a ak náhodou áno, na ich názor som nedal. Poslal som ju ľudom, o ktorých som si myslel, že knihám aspoň trochu rozumejú a keď mi odpisovali, že áno, to, čo som napísal, skutočne kniha je a dokonca by po drobných úpravách bola zrelá na vydanie, plesal som. Mal som veľký pocit a nechal som sa ním unášať.

Vlastne ani neviem, prečo sa ďalej nič nedialo - možno som (správne) cítil, že to nie je celkom pravda a možno som už naozaj musel písať tú diplomovku, s ktorou som sa potom trápil osem mesiacov. V ich priebehu som sa vďaka článkom na blogu dostal k práci a to je vec, ktorá zmení vnímanie voľného času. (Konečne) som zoštátnicoval. Skrátka, kým som sa stihol obzrieť, uplynul ďalší rok a s ním prišiel opäť aj pocit, že to dokážem napísať nejako inak a lepšie.

V tomto momente, na jeseň roku 2010, už tri roky píšem zatiaľ neexistujúcu knihu. Medzičasom sa zmenila na poslanie, na toho otravného chrobáka v hlave, na otázku zachovania si tváre sám pred sebou. Čo dokážem, ak toto nie? Lenže kedy? Práca a ambícia udržiavať aj nejaký spoločenský život písaniu knihy neprajú a tak som si ďalší rok dokazoval, že to naozaj nedokážem. Zmieroval som sa s tým, že presne ako absolútna väčšina ľudí nikdy žiadnu knihu nenapíšem. Že na to jednoducho nemám. Ešte raz som to skúsil, ale nemyslel som to úprimne a tak to aj vyzeralo. Tá kniha, ktorá nemala nikdy vzniknúť, sa mala volať This Is Hardcore. V názve som mal jasno ešte pred obsahom a vytrvalo som ho odmietal zmeniť, aj keď ma všetci presviedčali, že slovenská kniha anglický názov mať nemôže. Opäť som nič nerobil a vydržalo mi to celý rok 2011.

 

Šprint (2012)

Minulý rok v lete, takmer päť rokov po tom, čo sa ten šialený nápad zrodil, sme boli na dovolenke v Taliansku. Dávno som ju už vtedy nenávidel, tú nenapísanú knihu, postavy, ktoré nikdy nemali existovať, mi liezli na nervy. Zozbieral som posledné zvyšky síl a vzbúril som sa, najmä sám proti sebe. Takto sa to predsa skončiť nemôže, ak by som aspoň raz videl Ramba, toto by bola moja súkromná vojna. Začiatkom septembra sme sa z dovolenky vrátili a ja som sa rozhodol, že ju do konca roka prepíšem. Celú. Poslednýkrát. Buď to vyjde alebo (omnoho pravdepodobnejšie) nie. Aby ste mi rozumeli, nebolo to ťažké, dávno som presne vedel, čo sa v nej má stať, zapísal som príbehom kopu šmírakov a polovicu z nich potom stratil. Dávno som vedel odkiaľ a kam. A koncom decembra minulého roka som sa zrazu, úplne nečakane, dostal do momentu, keď som zistil, že som napísal všetko. Že už nie je čo dodať.

Tak moment. Moment, moment. Ak hovorím, že to nebolo ťažké, klamem. Bola to možno najťažšia vec, akú som v živote urobil. Napísať ju znova totiž znamenalo písať po večeroch a po nociach. Znamenalo to prísť z práce alebo v nej ostať a o šiestej, niekedy siedmej začať prácu druhú. Znamenalo to chodiť domov o polnoci. Štyri mesiace som odmietal všetky spoločenské kontakty a ani veľmi netušil, s kým to vlastne bývam. Rýchlo som pochopil, že písanie knihy vyžaduje disciplínu a odhodlanie. Nútil som sa do písania a na druhý deň vymazal všetko to, čo som v donútení napísal, ale dôležitý bol rytmus. Na pravidelnosti záleží, pochopil som, že je to druhá práca. Nezaplatená, prijatá kvôli abstraktnému potešeniu z toho, že na jej konci bude nejaká kniha a ja budem jej autorom, ale aj tak práca.

Trpel som s hrdinami, keď trpeli oni. Keď mali leto, mal som ho aj ja, hoci vonku práve snežilo. Ľudí v reálnom svete som prirovnával k postavám. Nespal som a potom niekoľkokrát spal v práci. Úplne som zmenil záver. Ráno som o nej pochyboval, cez deň sa vzdával, ale večer som bol nadšený. Mohol by som pokračovať ešte veľmi, veľmi dlho, ale podstatné je, že na konci tohto utrpenia, áno utrpenia, je tento článok. Je venovaný všetkým dňom, večerom, nociam, mesiacom, ročným obdobiam, rokom a miestam a je mi úplne jedno, ako veľmi pateticky to znie.

 

V cieli (2013)

Je nezvratné, že kniha This Is Hardcore o pár dní vyjde. Dokázal som to. Neviem, aká je, hoci si prirodzene myslím, že dobrá. Prelomová nie je a ani nikdy nechcela byť. Určite je úplne iná ako tá, ktorá bola na začiatku a určite najlepšia, akú som v tomto momente vedel napísať. O rok by vyzerala inak, ale niekde sa ten proces musel skončiť, niekedy musel prísť ten pocit ukončenej práce a prichádza práve teraz. Napísal som knihu. Dokázal som to a ak som to dokázal ja, dokáže to ktokoľvek. Zavŕšil som šesťročný projekt, vlastne najzložitejší vo svojom živote.

Tak, ako bola na začiatku a na konci úplne iná kniha, som aj ja úplne iný človek, uvedomujem si to o to viac, že mám opäť pocit veľkej zmeny, hoci ešte presne neviem akej. Kým vznikala, prihodilo sa mi obrovské množstvo vecí, väčšina z nich absolútne neplánovaných. To, že som vôbec začal písať na blog, bolo len bočným produktom, túžbou bola kniha. Keďže je pravdepodobne jedinou, ktorú v živote napíšem, je tento článok pre mňa tým najdôležitejším zo všetkých, ktoré som kedy napísal. Písal som ho predsa šesť rokov. Kniha vychádza a ja mám pocit naplnenia.

Ďakujem všetkým, ktorí ju v jej priebehu čítali, ďakujem tým, ktorí sa pričinili o jej vydanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?