Keď sa muž a dievča zamilujú

Autor: Samo Marec | 12.5.2014 o 10:06 | (upravené 2.6.2014 o 16:10) Karma článku: 12,02 | Prečítané:  20504x

Občas, nie výnimočne ale predsa len zriedka, sa stane, že kniha prekročí hranice svojho žánru a presne to je prípad Pravdy o prípade Harryho Queberta od Joela Dickera.

O slobode

Začiatkom roka som prečital Slobodu od Jonathana Franzena a dodatočne sa o nej dozvedel, že je považovaná za ďalší z radu Great American Novels, čiže zásadných kníh, ktoré popisujú istú epochu vo vývoji americkej spoločnosti.  Každý by takú knihu chcel napísať - bohatú nielen rozsahom ale aj obsahom, plnú veľkých postáv, na ktorých vykreslenie je dostatok miesta aj času, skrátka knihu, ktorú za tridsať rokov budú dávať za príklad, lebo ak budete chcieť vedieť, ako sa to vlastne okolo roku 2010 v Amerike žilo, vyberiete si práve ju. Úplne každý by predsa chcel napísať večný pomník doby a autora, svoje meno a jej názov odteraz neoddeliteľne spojiť ako Kerouac na ceste, ako Salinger chytajúci v žite.

Sloboda, šokujúco, je knihou o slobode a tiež o tom, že je všetko beznájdené. Akékoľvek morálne ukotvenia a kompasy sú síce potrebné, ale keď na to príde (a ono na to príde), je lepšie ich odložiť. Nič nemá priveľký zmysel. Možno taká je teraz aj doba v Amerike, neviem, raz sa tam pozriem, celú ju prejdem a potom vám dám vedieť, ale určite práve taká je Sloboda. Great American Novel napíšete väčšinou plní životných skúseností niekede okolo päťdesiatky, skôr sa to dá len ťažko. Sotva máte o čom.

 

O smrti

 

Joel Dicker, autor Pravdy o prípade Harryho Queberta, situáciu komplikuje, lebo predchádzajúce vety vyvracia. Nemá päťdesiat rokov, lebo nemá ešte ani tridsať a nie je Američan, narodil sa totiž vo Švajčiarsku. Jeho kniha je navyše formálne aj obsahovo detektívkou, bez zveličenia ju však možno podozrievať z toho, že je aj ďalším v rade Great American Novels - veľkých amerických románov. Autor ho chcel napísať a podarilo sa mu to. Nezaoberal sa tým, koľko má rokov, odkiaľ pochádza a či si to môže dovoliť - jednoducho to urobil. Napísal 580 strán, na ktorých sa odohráva skvelý príbeh.

Pri maximálnej snahe vyhnúť sa dôležitým momentom deja, možno povedať toto: Marcus Goldberg má tridsať rokov, na konte miliónový bestseller a na krku zmluvu na ďalšie knihy. Čas plynie a ďalšia kniha neprichádza, vydavateľ je smutný a má čoraz väčšiu chuť svoj smútok pretaviť do žaloby. Marcus teda navštívi Harryho Queberta, svojho profesora literatúry a blízkeho priateľa, ktorý má sám na konte jedno veľdielo, knihu o láske Korene zla. Uňho chce zistiť, čo ďalej.

So far so good, ale len do momentu, kedy sa Marcus nedozvie, že jeho veľký vzor a priateľ prežil v roku 1975, práve keď písal svoje veľdielo, vo veku tridsaťštyri rokov, aféru s pätnásťročným dievčaťom. Teda keby aféru. Láska to bola a ako každá takáto láska, skončila sa sklamaním. Dievča, Nola sa volala, nech má aj meno, zmizla práve v deň, keď mali spolu veľmi romanticky utiecť niekam ďaleko a tam byť navždy šťastní. Nikto nevie, čo presne sa stalo, ale je zrejmé, že je mŕtva. Nejasné udalosti toho dňa navyše sprevádza niekoľko ďalších mŕtvol a Harry, hoci slávny vďaka knihe o tej láske, je navždy nešťastný, lebo už nikdy nikoho tak nemiloval a tak ďalej. Cit, ktorého je schopná iba romantická duša spisovateľa, teda až do momentu, kedy Nolinu mŕtvolu po takmer štyridsiatich rokoch náhodou nevykopú uňho na záhrade. Vtedy sa pochopiteľne stáva hlavným podozrivým, no a Marcus robí všetko preto, aby ho očistil. Nič som nevyzradil, to všetko je základná expozícia deja.

 

harry.jpg

 

 

O knihe

Pravda o prípade Harryho Queberta je detektívka, hoci skôr než len ňou je detektívnym románom. Zručne buduje mikrosvet hlavných aj vedľajších hrdinov, ktorí majú svoje tajomstvá a motivácie. Aj temná quasimodovská postava sa objaví, aj zvraty sú (a na správnych miestach). Všetko do seba zapadá, autora doslova vidíte, ako tú knihu tvoril. Sledujete ho, ako príbeh konštruuje, ste s ním, keď kreslí šipky a z miesta na miesto prelepuje lístočky s hrdinami a ich úlohami. A práve vtedy sa prvýkrát dostaví závisť, autor je totiž ročník 1985. Detektívky síce nie sú mojim obľúbeným žánrom, ale pomerne slušný prehľad v nich mám a prípad Harryho Queberta spomedzi nich vyčnieva pestrosťou motívov a tým, ako hladko spolu tvoria celok. Kniha nepotrebuje žiadne silené prekvapenia ani nelogické zvraty. Toto sa skutočne podarilo.

Ak by však pátranie po tom, čo sa vlastne stalo a kto bol vrahom, bolo jediným motívom, kniha by možno bola síce výnimočnou, ale stále len kriminálkou a tá ma svoje prirodzené limity. Joel Dicker však píše aj o mnohých iných veciach a tu sa závisť objavuje druhýkrát. Keď totiž opisuje americké malomesto a jeho povahu, keď vykresľuje nemilosrdné zákonitosti knižného priemyslu, skutočne píše veľký americký román. Celý čas navyše píše knihu o knihe, ktorej predchádza iná kniha a aj tá je v skutočnosti úplne inou knihou. Príbeh má niekoľko úplne odlišných dejových aj časových rovín a prelaďuje medzi nimi s takou ľahkosťou, že najneskôr vtedy sa závisť dostaví tretíkrát.

 

O láske

 

Najťažšie sa píše o subjektívnych veciach, ale teda takto: každý si môže vybrať to svoje a ja si vyberám lásku. Zaiste, milostný príbeh medzi mužom po tridsiatke a dievčaťom v puberte je extrémne vratká plocha, ktorá zvádza k lacným klišé, drobným pikantným zvrhlostiam a sexu. To je predsa to korenie, to je to, na čo sa takýto vzťah (logicky?) musí zredukovať.

Ak píšete takýto príbeh, v každom riadku na vás číha potenciálne smrteľná prekážka, na ktorej sa príbeh zrúti a vy sám seba usvedčíte z lacnej túžbe po senzácii. Ak však Joela Dickera niečo robí výnimočným, potom je to to, s akou ľahkosťou sa s problémom vysporiadal. Touto vetou aj ja riskujem, že sa ocitnem v nesprávnej kategórii, ale Joel Dicker napísal nežný a bohatý príbeh lásky. Dokázal to bez jedinej intímnej scény a celkový výskyt slova sex sa v knihe končí počtom nula, protagonisti celej tej lásky si koniec-koncov celý čas vykajú.  Nerobia nič zlé, len sa milujú hlboko a osudovo, presne tak, ako sa to dá len v knihe.

Aj keď (pochopiteľne) komplikovaná, je tá láska nakoniec zarážajúco jednoduchá, Hoci by mohla, Nola z príbehu nevychádza ako lacná lolita, ale ako úprimná postava, ktorej v prvom rade ide o to nájsť a potom prežiť svoje šťastie, nech to už v pätnástich rokoch znamená čokoľvek a ak táto veta znie banálne, nech to tak pokojne je. Tisíce kníh sa totiž na tému šťastia popísali, celé stáročia o ňom filozofovia rozdumovali a tu to všetko je napísané citlivo a uveriteľne, navyše dômyselne zamaskované ako detektívka.

Pravda o prípade Harryho Queberta je takpovediac staromódna kniha, v ktorej všetko má svoj čas, taká, ktorá, ak je napísaná zručne, prináša bohaté postavy, nachádza im miesto v silnom príbehu a umiestňuje ich do spoločenského kontextu. Joel Dicker v nej vytvoril jednu z najkrajších postáv za posledné roky, o to viac, že tá postava vystupuje iba v spomienkach. Ostáva jediná (trochu nepohodlná) otázka, ktorá z toho vyplýva: ako sa mladý muž natoľko môže vžiť do sveta pätnásťročného dievčaťa?

 

Tu knihu recenzoval aj Jozef Kuric.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?