Ako si zničiť život (krátky návod)

Autor: Samo Marec | 30.6.2014 o 10:16 | (upravené 30.6.2014 o 13:11) Karma článku: 11,39 | Prečítané:  14579x

Čítanie pokračovania Detí zo stanice ZOO je menej šokujúce, avšak omnoho beznádejnejšie.

Dirty old town

Koncom 90. rokov bol Poprad nudným mestom. Iste, nebola to celkom Považská Bystrica, určite existoval a existuje dlhý rad iných slovenských miest, ktoré sú omnoho nudnejšie, omnoho nevýraznejšie a omnoho viac bez chuti. Stále však, akokoľvek ste sa na to pozreli, nebol nijako výnimočný. Koncom deväťdesiatych, narozdiel od konca osemdesiatych, už na námestí síce bola pešia zóna a dve fontány, aj domy sa postupne rekonštruovali, ale parky stále ešte neboli parkmi, len zanedbanými miestami zarastenými trávou s rozbitými lavičkami. Akonáhle ste vlastne opustili námestie, všade bolo množstvo neupravených priestranstiev.

Najmä sa však nič nedialo, nie prostredie ale jeho nehybnosť robili Poprad nudným. Svojim spôsobom bol dokonale priemerným obrazom slovenského mesta svojej doby: žili v ňom náckovia, hipisáci, pankáči, nezávisláci a metalisti – tí prví mlátili všetkých ostatných – žilo v ňom množstvo ľudí, ktorým to bolo všetko jedno. Na konci námestia stál Prior a na jeho vrchnom poschodí Grill Bar, v ktorom vám dali pivo, aj keď ste na to ešte celkom nemali vek. Okrem peňazí ste zaň zaplatili aj zápachom vyprážaného jedla, ktorý sa s vami tiahol celý deň.

Prior potom zavreli, ale to sa stalo hádam o desať rokov neskôr, keď na sídlisku otvorili prvé poriadne nákupné centrum a vyriešili tak problém mladých ľudí, ktorí si dovtedy márne kládli otázku, čo s voľným časom. Poprad mal aj koženkárov, crème de la crème učňoviek a okolitých dedín, ktorí sa dali rozpoznať podľa búnd z blšákov. Tí mlátili každého na náhodnom princípe a ani to, narozdiel od náckov, nemali nijako ideologicky podchytené. Všeobecne vzaté, Poprad naozaj nijako nevybočoval.

 

 My, deti zo stanice ZOO

Stále však uprostred tej relatívnej ničoty (relatívnej preto, že, sú aj omnoho horšie ničoty) na námestí existovalo kníhkupectvo Christiania. Môže v tom byť, a takmer určite aj je, nevyhnutná dávka spomienkového optimizmu, ale práve ono sa vtedy zdala byť ostrovom niečoho uprostred ničoho: keď ste vošli, vľavo pri dverách stála krabica na hlasy do hitparády Rádia Tatry, vzadu sa zas predávali cédéčka s jazzom a tak celkovo hudbou, ktorú som nikdy nepochopil. Vedľa vpravo polička s beatnickou literatúrou, z ktorej som zas na pokračovanie prečítal takmer všetko, a na galérii všetky tie zložité a hrubé encyklopédie. Z druhej strany budovy, ale to sa už môžem mýliť, sa vchádzalo do zadnej miestnosti, kde sa premietali filmy, robili koncerty a diskutovalo sa. Namiesto na jazykovku som tam šiel na Hard Day’s Night a Prelet nad kukučím hniezdom. Sedelo sa väčšinou na schodoch.  Vďaka Christianii sme všetci boli tak trochu hipisáci a v nej som si za jedno celé mesačné vreckové kúpil My, deti zo stanice ZOO, prvú knihu, ktorú som si naozaj vybral a zaplatil.

Bolo v nej niečo pre každého: pre rodičov zdesenie, že aj takto žijú deti (a keby len dnes, ale už v 70. rokoch!) a pre ich deti zase príbeh, ktorý sa práve v tom veku a v tom nudnom Poprade mohol zdať dobrodružný, ba skoro až romantický, hoci v skutočnosti na ňom nič dobrodružné ani romantické nebolo. Bol len desivo smutný, lenže kto by už len vtedy nad tým rozmýšľal. Cudzie svety a cudzie životy sú akosi vždy zaujímavejšie ako naše vlastné. Každý tú knihu čítal, každému som ju požičiaval, niekedy sa vrátila po rokoch. A hoci to teda všetko bolo desivo smutné, happyend, ktorý bol naznačený v jej závere, celý príbeh robil lepším. Vlastne bol kľúčový: pokiaľ existovala šanca, že to všetko nakoniec dobre dopadlo, mohli sme Deti zo stanice ZOO čítať ako záznam dlhej nočnej mory, z ktorej sa človek nakoniec predsa len zobudí. Christiane F. dávala nádej, že aj pre stratených existuje vykúpenie.

 

Christiane F. po štyridsiatich rokoch

   Po plus mínus štyridsiatich rokoch vychádza pokračovanie, Môj druhý život, a ak na konci prvého dielu existovala aspoň ilúzia cesty von, druhý diel tú ilúziu zneguje, rozbije, potom znova pozliepa, len aby ju opäť roztĺkol na márne kúsky. Opakovane. Zatiaľ čo Deti zo stanice ZOO sú (pútavým ale najmä) šokujúcim záznamom niekoľkých krátkych rokov, Môj druhý život je vyčerpávajúcim dokumentom o opakujúcich sa a čoraz horších zlyhaniach. Popisuje celé desaťročia života, ktorý je ťažké označiť za niečo iné ako trápenie. Nie je to nudná kniha, ale neúprosnosť a pravidelnosť, s ktorou sa zlyhania opakujú, nakoniec nudná je. Od začiatku je jasné, že happy end neexistuje, celou knihou sa tiahne beznádej, ktorá by ako románová zápletka neobstála preto, že je až nereálna. Nikto by jej neveril, nebyť toho, že ju niekto aj skutočne zažil, však áno.

V úvode knihy sa mihajú hviezdy: AC/DC, Rolling Stones, David Bowie, Genesis a Einsturzende Neubauten. Christiane je na vrchole slávy, v Amerike promuje film podľa knihy, drogy berie prinajlepšom rekreačne a ak, tak radšej kokaín. Stále je však badateľná nevyhnutnosť, s ktorou sa opäť dostáva do (rôznych) závislostí, vyberá si nesprávnych mužov (nie raz) a napriek tomu, že má okolo seba množstvo ľudí a všetky možnosti, nakoniec sa nevyhnutne prepadne na úplné dno.

Na konci knihy tak namiesto hviezdy alebo aspoň priemernej ženy stretnete vyčerpanú osobu po päťdesiatke, ktorú celý život prenasleduje okrem jej vlastných problémov ešte aj bulvár. Ženu, ktorá má hepatitídu, žije na metadone a alkohole, prišla o dieťa aj peniaze, je paranoidná a zo všetkého najviac vyčerpaná. Vie, že jej čas sa kráti a niekedy sa zdá, že je takmer rada. Nedávno som v Štiavnici po rokoch stretol starého kamoša z Popradu a keď sme si tak prechádzali spoločných známych, našli sme tam takých mnoho. Nedokázali tie drogy prestať brať a teraz, vo veku okolo tridsať rokov, sú už unavení, stratení bez východiska, len s pocitom, že to svet im akosi ublížil.

Toto je veľmi, veľmi smutné čítanie. Tam, kde kedysi v príbehu vystupoval David Bowie, dnes, o mnoho rokov a chlapov neskôr, je len zdieľaná posteľ v ubytovni pre bezdomovcov. Ako sa to všetko stalo? Je v tom nejaká mentálna predispozícia, ktorá človeka núti robiť práve toto? Môžu za všetko drogy? Christiane sa chvíľami zdá byť horšou kópiou svojej vlastnej mamy, začalo sa to teda rodičmi (chudobní, otec alkoholik a násilník, rozvrátené prostredie)? To všetko sú zaujímavé otázky, ale, bohužiaľ, po päťdesiatke, na sklonku života, irelevantné. Čitateľovi je to ľúto, azda je to všetko ľúto aj samotnej hrdinke, ale čo sa s tým už len teraz dá robiť. Najsilnejší pocit zo všetkých je pocit rezignácie. Ani náznak dobrodružstva, romantika sa zmenila na utrpenie. Na všetko je neskoro. Ukážkovo premárnený život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?