Krátka správa o stave Putinovho Ruska

Autor: Samo Marec | 11.8.2014 o 10:06 | (upravené 11.8.2014 o 11:06) Karma článku: 11,10 | Prečítané:  37298x

Ben Judah vo svojej knihe The Fragile Empire: How Russia Fell In and Out of Love with Vladimir Putin neobviňuje oligarchov z toho, že si sprivatizovali ruský priemysel, len konštatuje, že sa to stalo. Neobviňuje ani Vladimíra Putina z toho, že namiesto správcu ich majetku, ktorým mal byť pôvodne, sa stal jeho kontrolórom, hoci konštatuje, že sa stalo aj to. Jediné ozajstné zlyhanie, ktoré je z knihy čitateľné, jediná výčitka znie, že napriek obrovskému nerastnému bohatstvu, jeho rekordným cenám a teda aj ziskom, neurobil nič (alebo len veľmi málo) preto, aby sa z Ruska stala moderná krajina. 

Na začiatku bol Jeľcin

   “Táto kniha je štúdiou Putinovho triumfu a jeho zlyhania pri budovaní moderného štátu. Pýta sa (…), ako taký slabý štát dokáže svojich občanov takto okrádať a prečo mu to dovolia. Predchádzajúce knihy sa snažili vyrozprávať príbeh Putinovho vzostupu, cieľom tejto je začať hovoriť príbeh jeho úpadku. Analyzuje, ako vďaka nevydarenému pokusu o vybudovanie (moderného) štátu nevznikol ani “diktát práva”, ani “vertikála moci.” Naopak, boli zasiate semená pomalého rozkladu Putinovej kedysi nespochybniteľnej popularity” píše sa v úvode. Je to kniha o Rusku, nie o jeho zahraničnej politike a už vôbec nie o Kryme alebo Ukrajine. Len aby sa nezabudlo. (Zabudne sa.)

   Hoci sa príbeh začína v NDR, kde Putina, skôr priemerného spravodajského dôstojníka, zachytáva pád komunizmu, na začiatku jeho vzostupu je večne opitý Jeľcin a krach Ruska v roku 1998. Ben Judah opisuje kombináciu liberálnych reforiem a rozkrádania štátneho majetku, prirýchlu transformáciu a zúfalú neefektivitu, hovorí aj o spoločenskom rozklade, ktorý po rozpade Sovietskeho zväzu nasledoval. Namiesto svetového impéria vznikol vetchý štát zaplavený drogami, v ktorom reformy nezlepšili sociálnu ani ekonomickú situáciu drvivej väčšiny, nevyriešili demografickú krízu ani alkoholizmus a s ním súvisiace problémy. Jednoducho, okrem niekoľkých vyvolených zo zmeny profitoval málokto a práve to otvorilo cestu Putinovi a jeho spôsobu vládnutia. Ten totiž nie je dielom náhody, ale odpoveďou na spoločenskú objednávku. Že potom Putin v naplnení tejto objednávky zlyhal, je iný príbeh.

 

Čierna kniha

Nie je to čierno – biela kniha, väčšinou je totiž iba čierna. Keď opisuje Putinov (nakoniec víťazný) boj s oligarchami, nevychádza z predpokladu, že ak on je ten zlý, oni musia byť tí dobrí, alebo naopak. Nie, Borisa Berezovského ani Michaila Chodorkovského neidealizuje, špeciálne u toho druhého si dáva záležať na tom, aby nedochádzalo k nedorozumeniam. Aby bolo jasné, že aj on je len oligarchom, ktorý si, ehm, za výhodných podmienok privlastnil veľkú časť štátneho majetku, mal len dostatok chochmesu na to, aby navonok (čítaj na Západ) vyzeral o niečo krajšie. Skôr ako súboj dobra so zlom je to súboj silnejšieho so slabším, v ktorom si to ten slabší zle vypočítal a prehral. Ideály v tom boji nikdy miesto nemali.

Nešetrí ani Alexeja Navaľného, terajšieho lídra protiputinovskej opozície. Ukazuje, ako sa zahráva s nacionalizmom a rasizmom, krok za krokom mapuje spôsob, ktorým Putin ovládol všetky (relevantné) média, zároveň však ukazuje, že Navaľnyj robí to isté. Svoje vlastné mediálne kanály využíva vedome veľmi podobne. Okrem kontrolovanej demokracie nazýva Ben Judah Rusko aj videokraciou a Putina telepopulistom, opisuje technológiu moci, ktorá vládne vysoko sofistikovaným zároveň však hlboko zaostalým spôsobom. Kľúčovými problémami síce naďalej ostávajú všadeprítomná korupcia a nesmierna chudoba, obrovské peniaze sa však míňajú na gigantické projekty ako rekonštrukcia Vladivostoku alebo olympiáda v Soči práve kvôli sile obrázkov. Televízia z Putina robí “niečo medzi celebritou, Supermanom a politikom.” Bolo by pekné, ba priam žiadúce, nájsť hrdinu, Putina alebo niekoho, kto ho nahradí a všetko bude lepšie, v tejto knihe ho však nájsť nemožno, nielen kvôli (ne)kvalite protagonistov, ale najmä kvôli diametrálne odlišným problémom, ktorým sú obyvatelia Ruska vystavení.

 

Život na periférii   

   Sotva niečo totiž môže byť odlišnejšie ako život v Moskve a ďalekom ruskom východe, sotva niečo môže byť vo väčšom rozpore ako životné očakávania ich obyvateľov. Práve preto, keď v Moskve státisíce ľudí protestujú proti autoritárskemu Putinovmu vládnutiu a požadujú liberálnu demokraciu, sotva niekto mimo najväčších miest sa s nimi stotožní. Práve preto, keď niekde na sibírskej periférii desaťtisíce ľudí protestujú ani nie proti autorite ale katastrofálnym životným podmienkam, ťažko im v Moskve niekto vôbec porozumie.

   Jedným zo základných kameňov Putinovej rétoriky je “diktát práva,” druhým “vertikála moci.” “(Putin) s minimálnymi prostriedkami dosiahol hegemóniu, ktorú mu  autoritárski vládcovia na svete závideli. Uväznených bolo menej novinárov ako v Turecku, protestov bolo menej ako v Číne a opozícia bola menšou hrozbou ako v Bielorusku. Putin navonok vyzeral dominantne a legitímne zároveň, bol najúspešnejším postmoderným európskym politikom. Za oponou tejto televíznej ilúzie však vznikala nefunkčná a anachronická štruktúra moci, ktorá uskutočnila obrovský presun majetku. Začala okradnutím Berezovského, vyvrcholila okradnutím Chodorkovského a potom sa skonsolidovala vytvorením vrstvy putinovských oligarchov. Kremeľ sa pokúsil vybudovať inštitúcie, ktoré boli prestarnuté a neefektívne už v čase svojho vzniku – vertikála moci obnovila sovietsky spôsob velenia a de facto štát jednej strany s Jednotným Ruskom v čele. (Putin) sľuboval, že výsledkom celého procesu bude práve “diktát práva.”

Smutným záverom knihy je, že ani vertikála moci, ani diktát práva bohužiaľ nefungujú. Nie je žiaden diktát práva – policajti a justícia sú skorumpovaní čím ďalej od Moskvy, tým viac a cenníky ich služieb sú verejným tajomstvom. Vertikála moci (ne)funguje presne rovnako a zásadne sa nelíši od tej komunistickej. Byrokracie je priveľa, čokoľvek zariadiť trvá celé veky, Moskva je priďaleko. Priemerný ruský občan sa sotva môže dovolať spravodlivosti a nikoho príliš nezaujíma. Práve vďaka prerastenej byrokracii, materiálnej závislosti na štáte a podpore od neho zároveň reálne neexistuje túžba po zmene. Ktovie, čo by prišlo potom? Čo ak by to bolo ešte horšie? Svojim spôsobom patová situácia.

Kniha sa končí v tajge na rusko-čínskom pohraničí, v meste, kde veľmi niet nádeje. Vládnu mu policajti a Číňania: tí prví sa v ňom viac ako o ľudí starajú o lány marihuanových polí, tí druhí sú hlavnými zamestnávateľmi. Jeho obyvatelia nikomu nič nevyčítajú, a Putinovi už vôbec nie, majú iné problémy a bez neho by si aj tak nedali rady, ak ich nezamestnávajú Číňania, žijú predsa zo štátu alebo jeho podpory, Štát je tu teda všade, zároveň však nikde a tu sa opäť objavuje jediná skutočná výčitka autora - napriek nesmiernemu bohatstvu sa mnohí Rusi jednoducho nemajú lepšie. Letargia je v tomto meste na úplnej periférii prítomná všade. “Ak si túto situáciu predstavíme ako stret dvoch civilizácií, je jasné, ktorá z nich je na vzostupe a ktorá v úpadku,” uzatvára.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?