Spišská Sobota je zrekonštruovaná, historická a výnimočná, zároveň by ste však ťažko hľadali miesto, kde tak do hĺbky môžete študivať plynutie času. Spišská Sobota je síce časťou Popradu, ale jedna odbočka dokáže zázraky - je odruky, dokonale tichá a nehybná. Aspoň máte dostatok času si tú nádheru preštudovať. Opakovane. Aj viackrát denne. Dom, v ktorom prespal Matej Korvín, radnicu, zvonicu, veľa toho nie je, ale je to zase krásne. Málo slovenských námestí je takých útulných.
V mojom prípade som si nič viac ako pokoj nemohol ani želať – okrem práce som sa tam vtedy predsa prišiel učiť na prijímačky, plný odhodlania všetkým dokázať, že moja budúcnosť leží v prekladaní krásnej literatúry. Spätne môžem povedať, že učiť sa bolo azda predsa len prisilné slovo. Pripravovať sa, to skôr. Pripravoval som sa zodpovedne a dlhodobo, najzodpovednejšie zo všetkého som sa pripravoval na prípravu: noviny som napríklad každý deň prečítal vrátane inzercie, aj krémeš som si v cukrárni každý deň po obede kúpil, aj v parku som posedel, lenže park-nepark, zoznam vecí, ktoré sa na takomto mieste dajú robiť, nie je nekonečný. Človek ľahko prepadá nude a v nestráženej chvíli môže podľahnúť pokušeniu otvoriť nejakú tú učebnicu a naštudovať si aspoň nejaké tie reálie. Ubrániť sa je veľký výkon, aj tak sa mi to však nezriedka podarilo. Keď bolo totiž najhoršie, keď som už seriózne zvažoval, že hádam aspoň tú literatúru by som mohol prebehnúť, zachránil pán farár. Objavil sa a mohli sme sa porozprávať o Tour de France a futbale (bol to ten rok, kedy zomrel Marc Vivien Foe) a turistike a literatúre a o tom, či som tak celkovo spokojný a ako sa mám. A o všetkom ostatnom. Nakoniec nebolo určujúcim prvé stretnutie, ale všetky, ktoré nasledovali po ňom.
V priebehu toho leta do Spišskej Soboty začalo prúdiť množstvo turistov. Sprievodcovia ich tam radi vodili, ak vedeli, že si môžu oddýchnuť a spoľahnúť sa na to, že o nich bude zatiaľ postarané, my sme ich zase radi sprevádzali. V závislosti od času, chuti a záujmu trvala prehliadka od štvrť do trištvrte hodiny, rozprávať bolo koniec-koncov o čom. Hoci je totž kostol svätého Juraja malý, je skutočne nádherný. Keď doň vstúpite, ako prvý vidíte hlavný oltár z dielne majstra Pavla, na ktorom je aj svätý Stanislav, spomienka na poľský záloh. Vľavo oltár Panny Márie, jeden z najstarších drevených gotických oltárov na Spiši, vpravo oltár svätého Antona Pustovníka, na ktorom je ako na jednom z prvých použitá perspektíva. Ak sa otočíte, uvidíte organ, o ktorom som prvým turistom povedal len toľko, že pri pohľade naň úplne chýbajú slová nielen im ale aj mne (ale aspoň som to povedal po nemecky). Neskôr som sa výrazne polepšil.
Prejdete do zadnej časti a vpravo vidíte oltár svätého Mikuláša s predelou z dvanásteho storočia, vľavo zas oltár svätej Anny, ktorý bol v tom čase reštaurovaný. Medzi nimi kalvária, ktorá síce nie je majstrovskou ukážkou umeleckej štylizácie, zato v realizme nezaostáva. Končili sme vždy v kaplnke, najmätúcejšom mieste celého kostola. Hoci je zasvätená svätej Anne, stojí v nej barokový oltár svätého Jozefa, ktorému pôvodne trónila Panna Mária. Dnes je premaľovaná, ale ženské ruky si všimnete hneď. Navyše, hoci vyzerá byť z mramoru, v skutočnosti je z dreva. Zaklopal som naň, prekvapili sme sa, potom zasmiali a mohli sme prikročiť k tomu, čo je v tomto kostole skutočne výnimočné – Boží hrob vyhĺbený do zadnej steny, podľa rôznych zdrojov jediný, jeden z dvoch alebo troch v Európe. V tomto bode som mohol končiť, ale ak to niekoho zaujímalo, rozhovoril som sa ešte o Provincii 24 spišských miest, aj o dobe, kedy kostol slúžil evanjelikom. Vysvetľoval som im, že na malej ploche tu pred sebou majú veľký kus histórie a to isté hovorím aj vám. Keď potom na konci zatlieskali (občas to robili), bol som dosť blízko k pocitu nielen dobre vykonanej práce ale aj spokojnosti.
Bolo to zvláštne leto, také, počas ktorého by mi celkom prospelo, ak by som bol prišiel aspoň na nejaké rozumné a dospelé veci. Úplne sa to nepodarilo, ale za čo budem vždy vďačný je to, že som v Spišskej Sobote spoznal ľudí, ktorí boli úplne iní ako ja aj ktokoľvek, koho som stretol predtým. Vieru brali ako prostriedok k prežitiu pokojného a šťastného života, boli pokorní a dobrí. Celé hodiny som vo zvonici strávil rozhovormi s ľuďmi, ktorí boli niekoľkonásobne starší ako ja, nie vždy som im rozumel, ale predsa som ich istým spôsobom obdivoval. Po predchádzajúcej skúsenosti som vedel, ako sa správa farár, keď mu pokora chýba, teraz som bol šokovaný, že sa to dá aj inak. Predtým som to nemal odkiaľ vedieť. Pán farár zo Spišskej Soboty bol v prvom rade hlboko ľudský a chápavý, úprimný a nesmierne dobrý človek.
Ono, samozrejme, leto sa skončilo a keď prišlo ďalšie, už som išiel robiť niečo iné, aj tak som sa však niekoľkokrát vrátil a po kostole previedol aspoň svojich priateľov. Tlmočil som niekoľko svadieb a sprevádzal azda ešte dve-tri skupiny. Občas som prišiel na návštevu, občas som pomohol, keď bolo treba niečo preložiť. Kostol sa za celý ten čas menil. Ešte koncom 90. rokov bola Spišská Sobota a jej námestie schátralou a zaprášenou perifériou Popradu, dnes je v kedysi zanedbanom kostole zrekonštruovaných nielen všetkých šesť oltárov a organ, ale celý interiér. Vstúpite a ocitnete sa v úplne inom svete a za tým všetkým je obrovský kus práce, ktorú odviedol jediný človek. Toto som dokázal, môže si povedať, lebo tam, kde nebolo nič, dnes je niečo, na čo môže byť hrdý nielen Poprad a nielen región, ale pokojne aj celé Slovensko, ak chce. Za to, že to tak je, patrí vďaka pánu farárovi Michalovi Liptákovi, ktorý, aj keby nič z toho nebol neurobil, je výnimočný človek. Keďže minulý mesiac odišiel do dôchodku, píšem tento článok. Lebo takto to bolo.
