V prvej línii boja za lepšie Slovensko

Autor: Samo Marec | 28.8.2014 o 10:13 | (upravené 28.8.2014 o 11:48) Karma článku: 13,17 | Prečítané:  16291x

V jednej z kníh, ktorú som rozoberal v rámci diplomovky, prežil jej hlavný hrdina a zároveň autor vojnu tak, že si vybavil falošné poľské papiere. Stretol Poliakov, ktorí mu pomáhali, aj takých, ktorí Židov otvorene nenávideli. Ukrývajúc sa vo Varšave, stojí teda na balkóne s majiteľom bytu, spolu hľadia na horiace varšavské geto, keď jeho spoločník spokojne pokýva hlavou a povie Ale sa pražia. A v románe Pred agóniou od Janusza Krasińskeho je zas scéna z toho istého obdobia, v ktorej hrdinka smutne skonštatuje: Ach, tí Nemci, ešte aj takú krásnu vec ako antisemitizmus nám znechutili.

S týmto sa boria v Poľsku

Detektívny svet je plný hrdinov, ktorých genialita je sprevádzaná rozorvanosťou (čím chcem povedať, že majú problém s alkoholom), neusporiadaným rodinným životom (čo si zväčša odnesú ženské postavy) a konfliktami s okolím (čo si zväčša odnesú oni sami). Kontrapukty, napätie, chápeme sa, ale aj tak, občas by to mohlo byť inak.  Z tejto schémy nijako nevybočuje ani Zrnko pravdy Zygmunta Miłoszewského. Jeho hlavný hrdina, čerstvo rozvedený prokurátor Teodor Szacki, sa z Varšavy sťahuje do malomesta, aby sa dal dokopy. Sandomierz je krásny a historický (nikdy som tam nebol, ale tak hovoria), na jeho negatíva však prídete veľmi rýchlo, najmä ak ste zvyknutí na život v metropole: ticho je príliš tiché a malé mesto príliš malé, neostáva vám nič iné, ako sa poriadne ožrať a prvú ženskú postavu dobyť okolo päťdesiatej strany (a nakoniec skončiť s inou). Žiaden z kriminálnych stereotypov teda Zygmunt Miłoszewski neporušuje, zato sa však zdatne pasuje s mnohými inými.

Príbeh je jednoduchý: hneď po jeho príchode sa udeje zločin, ktorý má všetky znaky židovskej rituálnej vraždy, čo v meste, ktoré má bohatú históriu antisemitizmu a pogromov, rýchlo vyvoláva vášne väčšinou zlého druhu. Vrážd nasleduje ešte niekoľko, do toho ten rozorvaný osobný život hrdinu, klasika. Dôvod, pre ktorý kniha získala Cenu veľkého kalibru pre najlepšiu poľskú detektívku roka, je však iný - popri klasickom pátraní je totiž aj sondou do súčasnej poľskej spoločnosti a jej neduhov. Práve zrnko pravdy je tým často sa opakujúcim slovným spojením ktoré v knihe používajú jej hrdinovia aj (bulvárne) médiá, zväčša vo vete no ale na tých rituálnych vraždách nejaké to zrnko pravdy byť musí, inak by tá legenda predsa nevznikla.

Kadečo môže človeku na Poľsku imponovať – kultúra, dejiny, hrdinstvo, azda aj pátos, hoci ten niekedy (obvykle) zatemňuje rácio. Čo je však ťažké pochopiť a proti čomu sa aj autor cez hrdinu opakovane vyhradzuje, je to, čo je často (a často zjednodušene) chápané ako esencia pravého Poliaka – veriaceho patriota s presahmi do nacionalizmu, niekedy priznaného, inokedy utajeného antisemitu. Tento prototyp  sa netýka každého, božechráň, ale neskončil ani s druhou svetovou vojnou, poľská spoločnosť sa s ním potýka stále; v príbehu, kde na fakle a skloňovanie rituálnej vraždy stačí jedna mŕtvola, našiel onen stav iba svoje vyjadrenie a knihu posúva od detektívneho žánru ku glose poľskej spoločnosti. Konečným terčom autorovej kritiky však nie je antisemitizmus, ale hľadanie a nachádzanie nepriateľa všeobecne, sklon vždy identifikovať a obviniť škodcu, ktorý sa odlišuje a môže za to, že my (v tomto prípade Poliaci) sa nemáme tak, ako by sme sa mali, ak by škodca neexistoval.

 

A s týmto sa boríme na Slovensku

Akosi prirodzene si človek na iných národov všíma skôr to lepšie a na tom svojom skôr to horšie, ale konštatovanie, že sa od Poliakov v mnohom odlišujeme, je pravdivé aj bez toho. Mnohé však máme aj spoločné a práve preto sa s touto knihou dá stotožniť. To hľadanie škodcu, ten mechanizmus, ktorým prebieha, to, kto ním je a na základe akých vlastností, je povedomé. V predstavách mnohých z nás sme predsa my aj Poliaci len krôčik od toho, aby sme si v našich krajinách vytvorili raj na Zemi, my, skvelé národy, len sa, bohužiaľ, vždy nájde ktosi, niekto mimo nás, kto nám v tom zabráni.

Zaručene to nie je naša chyba, veď nepriateľa sme zatiaľ vždy odhalili. Maďarov sme sa striasli, Židov už nemáme, lenže raj neprišiel a antisemitizmus prežíva naďalej. Zbavili sme sa Čechov, konečne si vládli sami, a nič sa neudialo, iba čo sme sa roky spamätávali z Mečiara. Vyberáme si stále ďalšie skupiny podľa stále iných kritérií, stigmatizujeme niekedy preto, že mlčia a niekedy preto, že nemlčia, jedno však majú spoločné – nie sú ako my. Obviňujeme ich z toho, že to oni sú tí škodcovia, to oni páchajú tie zverstvá, ktoré nám Slovákom bránia naplno rozvinúť svoj potenciál. Medzi tvrdením, že Židia páchajú rituálne vraždy, Rómovia kradnú deti a gayovia reprezentujú kultúru smrti nie je žiaden rozdiel, ich spoločným leitmotívom je, že škodia nám, Slovákom, a robia to z princípu. Sú už raz takí, inak to ani nevedia. Ubližujú našej inak čistej podstate, sabotujú našu úprimnú snahu a ohrozujú náš spôsob života, ktorý sme si natoľko zromantizovali, že už so skutočnosťou nemá nič spoločné. Vo svojich vlastných očiach sme (teda tí vybraní z nás) cnostní, to len oni nám nedoprajú.

Tak ako Poliaci, máme aj my vybájenú predstavu typického Slováka – v tej predstave je biely, veriaci, v manželstve, z malého mesta alebo vidieka, lenže realita je omnoho pestrejšia, všetky spomenuté podmienky spĺňa čoraz menej ľudí a niektorým sú úplne ľahostajné. Ak vôbec niečo ohrozuje tradičnú rodinu a spoločnosť, nie je to natoľko marginálna skupina ako gayovia, ale členovia tých rodín a spoločnosti tým, ako žijú - to oni predsa tie rodiny formujú. Ak rozvod vnímame ako hrozbu, tých 40 percent majú na svedomí tí, ktorí sa rozvádzajú, nie gayovia. Choďte sa pozrieť do Trenčína, na konci námestia je herňa a priamo oproti nej dve záložne a tie predstavujú omnoho väčšie ohrozenie tradičnej rodiny ako všetky civilné partnerstvá, aj keby sa uzavreli naraz. Choďte sa pozrieť do ľubovoľného mesta a nájdete tam to isté.

Nie gayovia ale alkoholici, násilníci a gambleri môžu za alkoholizmus, domáce násilie a gamblerstvo, ktoré slovenskú rodinu postihujú bežne, nech je tradičná alebo netradičná. Spýtajte sa každej piatej alebo desiatej týranej ženy, či jej rodinu/manželstvo/šťastie bytostne ohrozujú gayovia alebo niečo úplne iné. Spýtajte sa na chudobu, nezamestnanosť, týždne a mesiace práce v zahraničí bez rodiny, nebankovky, rodinkárstvo, korupciu. Toto sú každodenné problémy tej tradičnej rodiny a žiaden z nich nie je dielom žiadnej organizovanej skupiny, na ktorú sa dá ukázať prstom, lebo sa niečím odlišuje od našej predstavy o ideálnom Slovákovi. Gayovia nemôžu za to, že sa rodí málo detí, nemôžu za zničené životy iných, neexistuje žiadna genocída, ani kultúra smrti. Nikto nikoho nezabíja ani nechce zabiť a nie je to vtipné ani ako metafora. Gayovia túto krajinu nezničia, zničiť si ju môžeme jedine my sami, lebo my, štandardní Slováci, to tu máme v rukách. To, že za najväčšie nebezpečenstvo považujeme ich, je len symbolom našej neschopnosti (a neochoty) poradiť si so skutočnými problémami.

Vždy niekoho nájdeme a stále to nevychádza. Švajčiarsko nikde, hladové doliny všade, ani ten hokej nie je, čo býval. Ostáva len priznať, že neexistuje žiaden spoločný nepriateľ, žiadne reálne vonkajšie ohrozenie a za stav našej vlastnej krajiny, krízu rodiny (ak ju teda skutočne prežíva) môže práve ten priemerný Slovák tým, čo robí a tým, ako žije. Mohli by sme si priznať, že chyba sa stala niekde úplne inde, že na ten raj, ktorý by sme chceli, jednoducho nemáme, lebo sme takí, akí sme, ale je jednoduchšie chŕliť síru na iných, najmä ak ju máme podporenú predsudkami a je odobrovaná autoritami (a dá sa s ňou dostať aj do parlamentu).

Ľudia nevyhynú, nezmiznú, ani sa nezmenia, keď prijmeme zákon, že nie sú takými ľuďmi, ako my. Židia neboli synonymom zla, nie sú ním gayovia ani metalisti, nie je ním nikto iný a my nie sme dokonalí. Nie sme anjeli, štandardne nenávidíme a štandardne si to zdôvodňujeme, lebo, presne ako v onej knihe, keď sa to predsa všetko o tých (to je jedno kom) hovorí, zrnko pravdy na tom musí byť. Bez vetra sa ani lístok nepohne. Spoločný nepriateľ. Ak nejaký existuje, je ním strach z toho, čo nepoznáme a z vlastnej zodpovednosti. 

Kniha je dobrá, prečítajte si ju, ak chcete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?