reklama

Bol som v Rumunsku

Isté chyby robíte celý život: chodíte na futbalovú ligu a tvrdohlavo očakávate nejaké zlepšenie, volíte tých starých, lebo sa možno polepšia, alebo tých nových, lebo možno budú lepší ako tí starí. Alebo plánujete poriadne dovolenky, nie také, na ktorých sa leží na plážach, lebo tie sa vám zdajú rovnako zaujímavé ako dvojtýždňové pozeranie na panorámu Petržalky. Prichystáte si itinerár, naplánujete mestá a miesta, vzdialenosti a časy medzi nimi a už vtedy viete, že v skutočnosti to všetko bude trvať omnoho dlhšie, prebehne úplne inak, že polovicu vecí neuvidíte a uvidíte množstvo iných. Aj tak stále plánujete, presvedčení, že tentokrát to vyjde.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (45)
Plán
Plán  (zdroj: sme zrobili)

All the way to Oradea

Čiže Bratislava v spätnom zrkadle, pred nami 10 dní a 2600 kilometrov a na prvej benzínke meškanie hodinu a pol. Presne podľa očakávaní, povedal by realista. Krajina sa mení pomaly, rozdiel medzi Slovenskom a Maďarskom si sotva všimnete, lebo aj v Rajke sú novostavby natlačené na bývalom poli presne rovnako ako na ľubovoľnom inom bratislavskom predmestí. Miniete Budapešť, pokračujete na východ a vtedy sa už zmena, hoci pomalá, nedá nevidieť. Všetko je akési zaprášenejšie, na pohľad chudobnejšie, cesty horšie. Potom však zastanete na rumunskej hranici, vytiahnete doklady (otrava, človek si na dobré zvyká rýchlo), prejdete na druhú stranu a ten náhly rozdiel by nedokázal poprieť ani Kolesík.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je to v maličkostiach, ale je ich priveľa na jednom mieste a spolu vytvárajú úplne inú atmosféru. Benzín smrdí inak, nie úplne ale máličko, po cestách, ktoré sú tiež nie úplne ale máličko horšie, chodia máličko iné autá. Staršie autobusy, zanedbanejśie paneláky, väčší neporiadok, alternatívne pravidlá premávky. Benzínové pumpy, ktoré ani nezavadili o štandardizované Shelly a OMVky. Unimobunky, staré známe, ale u nás takmer vykynožené, tu slúžia na občerstvenie, zmenu peňazí, kúpu diaľničnej známky alebo na všetko naraz. Nie je to úplne iné, toto je Rumunsko a nie Albánsko. Zdá sa to byť dokonca známe, podobne si to pamätám alebo si len myslím, že si pamätám, Je to iné len dostatočne na to, aby ste si uvedomili, že ste v úplne inej krajine.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Oradea
Oradea (zdroj: som ukradol z internetu)

Oradea je hneď za hranicou. Ba nie, Oradea je presne tou hranicou, na ktorej si môžete predstavovať ako (a ako inak) by vyzerala, keby ležala v Maďarsku. Nechápte ma zle, to obrovské množstvo secesných budov je veľmi pekné a pešia zóna sa nijako nelíši od žiadneho väčšieho mesta V4, ale z toho obrovského množstva secesných budov je mimo bezprostredného centra obrovské množstvo nezrekonštruované a zanedbané. Čo samozrejme tiež znamená, že romantické zákutie nájdete v každej bráne, do ktorej nakuknete, hoci je pravdepodobné, že to isté zákutie sa jeho obyvateľom zdá romantické omnoho menej. Je to tenká čiara - myslím na Lisabon, ale zatiaľ čo on je zašlý akosi romanticky, Oradea je vyžitá. Mnohé sa urobilo a mnohé sa ešte urobiť musí, ale ako neskôr zistíme, platí to pre celé Rumunsko. Zaparkujeme, spolu s maďarskými turistami nevieme nájsť parkovací automat a potom ho použiť, ideme do banky, meníme peniaze, všetci sú milí, dáme prvú ochutnávku rumunského jedla a piva, pochvaľujeme si kvalitu aj cenu a pokračujeme ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Raj podnikateľského baroka

Predtým, ako dorazíme do prvého cieľa, chaty v národnom parku Apuseni, chceme navštíviť Pestera Ursilor, druhú najväčšiu ľadovú jaskyňu na svete (po vieme, ktorej). Jaskyňa je zároveň aj prvá vec, ktorú neuvidíme, lebo kto by už len zisťoval, či posledný vstup nie je napríklad o štvrtej. Navyše o tomto čase máme meškanie už zhruba tri a pol hodiny, lebo, ehm, na hranici sa aj čas posúva o hodinu dopredu a kto už len toto má vedieť a ak by aj vedel, kto si to má zapamätať. To sú presne tie plány a dôvody, pre ktoré nevychádzajú. Na druhej strane, odmena za snahu je veľkolepá – absolvujeme zhruba trojhodinový prejazd rajom podnikateľského baroka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešiel som Bosnu, Kosovo aj Albánsko, videl som sochy levov pred bránami a vily, v ktorých nevyšlo na múry, ale na bazény a stĺporadia áno. Pred Tiranou som videl predajňu nábytku bez stien, zato s nábytkom, bol som na Ficovom mítingu, kde hral Michal David. Myslel som si, že pokiaľ ide o gýč, videl som všetko, ale priznám sa, tou koncentráciou nevkusu a absurditou ma to predsa len dostalo.

Čím viac vežičiek, tým viac Adidas, jedna celá populácia záhradných trpaslíkov roztrúsená na náhodnom princípe. Nedostavané a už rozpadávajúce sa nezmyselné chodníky vedúce nikam, ale s osvetlením. Sad umelých paliem. Napodobenina byzantského štýlu, len bez Byzancie a bez štýlu. Insitná socha koňa a hneď vedľa orol tróniaci nad jazierkom ako patróni benzínovej pumpy. Ďalšia benzínová pumpa s americkou zástavou a názvom US3 (aj keď v Albánsku mali aj Tom&Jerry). Trojposchodový ružový dom s krikľavo červenou strechou. To všetko roztiahnuté na 100 kilometrov. Cesta z Oradei do Apuseni je ako múzeum gýča a ja si hovorím, že áno, presne preto, aby som videl aj toto, som sem išiel. Rumunsko je krajinou veľkých kontrastov, ale aj na to ešte príde.

Fotky nie sú
Fotky nie sú (zdroj: ale tu sú kone)

V horách

Zisťujeme, že v Rumunsku idete stovkou, aj keď nechcete a niekedy by ste zas aspoň ísť chceli, ale nedá sa. Cesta, ktorá mala trvať hodinu a pol, je rozkopaná, prerábaná tak, aby ste každé dva kilometre čakali na semafore. Že ostatní nečakajú tak vzorne ako vy, sa rozumie samé od seba. V tomto bode máme meškanie niekde na úrovni piatich hodín, ale dôležité je už len doraziť. Jedno celé stmievanie a slušnú časť nasledujúcej tmy sme prežili stojac na červenú, len veľmi pomaly sa približujúc k cieľu.

Cesta hore je strmá, kľukatá ale zato rozbitá a lemovaná betónovým zábradlím. Oceňujem jeho praktickosť – náraz doň vás spoľahlivo zabije ešte skôr ako pád do rokliny, ktorú zase, a to oceňujem zhruba rovnako, kvôli tme nevidíme, len ju tušíme. Pôjdeme skratkou. Je to síce ďalej, ale horšia cesta. V duchu myslím na toto skautské príslovie. Tricky road, pred ktorou varovala Lonely Planet, sa javí ako zásadné nedocenenie situácie.

Na samotě u lesa
Na samotě u lesa (zdroj: Milo fotil)

Teplomer sa pohráva so siedmimi stupňami, nakoniec sa ustáli na ôsmich. Zo zlej cesty odbočujeme na prašnú, odbočku skôr vycítime. Či, ako a kade ďalej veľmi nevieme. Berieme čelovku a v kraťasoch a tričku ideme na prieskum. Aspoň pôjdeme rýchlejšie, hovorím, aby som povzbudil spolukráčajúcu. Sme v lese niekde v horách, počujeme hučať potok a vidíme smreky. Keď vypneme čelovku, nevidíme vôbec nič. Šak som potme vyšiel na Zámkovského chatu, hovorím si povzbudzujúco. Klameš, odpovedám si vzápätí. Na rázcestí neklopeme na dvere chaty, rovno do nej vstúpime a pýtame sa, kade ďalej. Tade, myslia si, ale nie sú si istí. Ideme teda tade.

Nakoniec sme ju našli, chatu, aj Floriana, ktorý nás už čakal. S ani nie päťhodinovým meškaním a to sme ešte neboli v tej jaskyni. Stále je všade tma, tušíme, že sme v doline a okolo nás kopce, ale nevidíme ich. Vieme, že sme niekde blízko potoka. Ubytujeme sa, neskorý príchod Florianovi kompenzujeme fľašou slovenského vína. Vnútri vonia drevo, celá budova dýcha tou atmosférou, ktorú si z detstva pamätám z tatranských chát. Skôr symbolicky otvárame fľašu slivovice, chutí zaslúžene. Keď vyjdem na balkón a dýcham ostrý horský vzduch a potom aj ráno, keď raňajkujeme pri drevenom stole a tešíme sa z toho, že konečne vidíme nádhernú prírodu okolo, si opäť poviem, že áno. Mám len veľmi chabú predstavu, kde sme, je zima, hneď vedľa hučí voda. Presne toto sú tie vzácne momenty, keď má človek pocit, že je všetko v absolútnom poriadku a že sa priblížil k pocitu úplneho šťastia.

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu