reklama

Ako turisti znechucujú pamiatky (iným turistom)

Aby ste sa dozvedeli, ako sme sa dostali tam, kde sme a že veľmi nevieme, kde to je, možno si budete chcieť prečítať prvú časť cestopisu po Rumunsku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)
Plán
Plán (zdroj: sme zrobili)

Trochu romatiky a trochu bukoliky

Čaro neveľmi naplánovaných ciest tkvie v tom, že môžete večne žasnúť a tak žasneme. Ráno vyrážame - dámy odmietajú ponuky pohoničov, ktorí by ich radi zviezli namiesto nás - a prechádzame cez národný park Apuseni. Na poriadne treky nemáme čas a nech sa na to akokoľvek pozerám, sme na ne aj príliš leniví, scenériu sledujeme z auta a občas zastavíme. Krajina pripomína Zamagurie a rieka medzi skalami občas vyzerá ako Dunajec, jemne sa to dotýka romantiky, zapadá do nej dokonca aj tá chudoba, ktorú si nemožno nevšimnúť. Len ten neporiadok: zakaždým, keď zastavíme, množstvo špiny a odpadkov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Na polceste k rekonštrukcii
Na polceste k rekonštrukcii (zdroj: Sighisoara)

Sotva som odborníkom na rumunskú dušu, ale keď sa jedného dňa v práci objavili rumunskí kolegovia, niečo málo som prečítal, reku, nech ich lepšie spoznám. Kniha Rumunsko - krajina na hranici Európy od Luciana Boiu mi viac-menej povedala všetko, čo som chcel vedieť (aj keď sa stále chystám na nejakú dobrú Ceausescovu biografiu) a zároveň ma, ako Slováka poznajúceho historické traumy svojho národa, aj potešila. Ani Rumuni nemajú jasno v tom, kým a odkiaľ sú, aj oni sa svojej nie až takej úplne slávnej existencii snažia dať nejaký hlbší zmysel. Podľa Boiu tak svoj pôvod odvíjajú od Dákov alebo Rimanov, cítia sa byť skôr Francúzmi, teda vyslancami kultúry v barbarskom slovanskom svete a ešte kadečo iné. Diskusia stále prebieha, jej obsah žiadne dieťa Svätopluka neprekvapí a akosi lepšie potom rozumie aj súsošiam Romula a Réma, ktoré v tých dedinách vidíme, mnohé z nich podľa autora ešte z čias Causesca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Tiež tak trochu Štiavnica
Tiež tak trochu Štiavnica (zdroj: Sighisoara)

Ďalšou dôležitou črtou takýchto výletov je improvizácia, my v jej rámci zaraďujeme do itinerára Sighisoaru a bola to najlepšia vec, akú sme urobiť mohli. Na starom meste postavenom za mocnými hradbami je niečo impozantné, vnútri je všetko nádherne zrekonštruované, človek až cíti, ako sa inšpirácia v tých historických uliciach váľa a čaká len na to, kedy ju niekto zdvihne. Iste, staré mesto je veľmi turistické, skôr historický artefakt ako skutočné obydlie, ale je to veľký zážitok. Na námesti dáme obed (toto je to dobré – v Rumunsku vždy môžete prísť na hlavné námestie, dať si obed a vaša peňaženka nezaplače), vyjdeme na kopec s najstaršou školou v Rumunsku a nemeckým cintorínom, trochu si posťažujeme, že viac času niet a ideme ďalej. Sighisoara (Schäßburg) je jedným zo siedmich nemeckých miest, ktoré dali meno Sedmohradsku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ale toto je vážne viac pevnosť ako kostol
Ale toto je vážne viac pevnosť ako kostol (zdroj: Viscri)

Nemci okrem iného v Sedmohradsku stavali opevnené kostoly a my odbočíme z hlavnej cesty do Brašova, aby sme si jeden z nich pozreli. Cesta, ako je zvykom, sa z normálnej rýchlo mení na zlú, ešte horšiu a potom prašnú, okolie tiež nepôsobí práve bezpečne, ale všetko to kompenzuje scenéria. Desať kilometrov prejdeme idylickým krajom, v ktorom niet nikoho a ničoho okrem zelene a oviec, Vergílius tu sedí na každom pahorku a píše bukoliky. Dorazíme do Viscri a nuž, úplne veselý pohľad to nie je. Dedina je na prvý pohľad nielen chudobná ale aj zanedbaná, staré nemecké domy síce zrekonštruované, ale nikto ďalší sa k rekonštrukcii nepridal, aspoň ten kostol je však skutočnou pevnosťou. Prejdeme sa okolo neho (je pol ôsmej večer a o šiestej zatvárali, čo zase nikto nezistil), pozrieme sa na strechy dediny, vyšachujeme agresívneho moriaka, ktorý bol veľmi odhodlaný brániť si svoje teritórium a ideme ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Brašov si ma našou

Brašov je krásny. Kopec nad ním vyzerá ako Urpín a hollywoodsky nápis na ňom šokujúco potvrdzuje, že sa skutočne nachádzate v Brašove. Centrum je veľké a buď to bude tou nedeľou alebo sú naozaj všetci takí nesmierne bohatí a nezamestnaní zároveň, že nemajú nič lepšie na práci, len sedieť na terasách na promenáde. Opäť sme v horách a cítime sa trochu ako v Štiavnici, mesto sa stráca do kopcov a nemecké dedičstvo je tiež badateľné všade. Rekonštrukcia zaostáva – celé námestie okolo katedrály je prašné, ale na jednej z historických budov sú ešte stále tabule, na ktorých nemecká menšina oznamuje dátumy svadieb a pohrebov. Keď navyše poodídete z najhlavnejších ulíc, nájdete aj pokoj a ticho. Áno, toto je naozaj pekné.

Urpín a Hollywood
Urpín a Hollywood (zdroj: Brašov a kopec nad ním)

Prejdeme sa po údajne najužšej ulici v Európe, ktorá má však v porovnaní napríklad s tou pražskou širku diaľnice, prejdeme sa po opevnení, opäť sadneme na večeru tak, aby sme mali výhľad na onen hollywoodsky nápis. V Rumunsku je prakticky nemožné zle sa najesť, Brašov však žije nielen turistami a to je aj rozdiel medzi ním a Sighisoarou – tá je skôr múzeom, tu v tom krásnom starom meste aj naozaj žijú ľudia. Večer sa vrátime do penziónu a pri pive sa na chodníku rozprávame s majiteľom, mladým chalanom, ktorého cieľom je vrátiť sa domov do Moldavska a variť džem. Stačí pätnásť minút na to, aby sme zistili, že zatiaľ čo obom našim vládam je korupcia dôverne známa, tá ich má predsa len väčšiu drzosť. 

And now for some námestie
And now for some námestie (zdroj: Brašov)

U Draculu

Mám teóriu, podľa ktorej práve tie najznámejšie pamiatky nestoja za nič: sú príliš známe a teda príliš preľudnené, to, čo v sebe možno kedysi skrývali, v nich tie davy turistov spoľahlivo rozprášili, všade naokolo vládne zmätok a potulujú sa ľudia pokúšajúci sa predať vám niečo, čo vôbec nepotrebujete. Návštevu treba prinajlepšom pretrpieť.

By ma zaujímalo, aké signály prijímajú tými satelitmi
By ma zaujímalo, aké signály prijímajú tými satelitmi (zdroj: Pravda je uprostred)

Aby sme sa davom vyhli, chceli sme na Brane byť pri prvom vstupe o deviatej, nakoniec sme prišli pred obedom. Varovným znamením mohli byť bilbordy, čím bližšie, tým väčšie a častejšie, aj tak ma však zistenie, že som sa vlastne ocitol v Nowom Targu, predsa len prekvapilo. Parkár, v hierarchii vesmíru s taxikárom a vrátnikom člen svätej trojice, zúrivo gestikuloval, kričal a svojim vystupovaním dával najavo, že on sa teda rozhodne nesúdi. Záľaha stánkov ponúkala to isté a nič zároveň, všeobecný Babylon, všade autá, svetlá, nápisy, vône, zvuky, nevyhnutná svadba. Neviem, ako vyzerá peklo, ale toto je dôrazné varovanie. Hrad je lunaparkom a zatiaľ čo tomu dokonale rozumiem, lebo každý chce predsa podojiť zlaté teľa, nezaslúži si to.

A rovnaký nápis majú aj v Rašnove
A rovnaký nápis majú aj v Rašnove (zdroj: tam sme neboli, výstup trvá hodinu a pol a zas to nikto vopred neskontroloval)

Problém je totižto v tom, že Bran ako hrad je krásny. Útly, domácky, milý, opäť možno trochu romantický. O niečo väčší a starší rodinný dom. Je všetko, len nie impozantný. Slová ako strašidelný alebo draculovský vám v ňom ani nenapadnú, ak existuje nejaká história, ktorá na vás z jeho stien dýcha, určite nie je krvavá, desivá ani veľkolepá. Pri prechode komnatami, ktoré sú skôr izbami, si dokážete samých seba predstaviť ako ich obyvateľov, nie sú koniec-koncov vôbec honosné. Výhľady sú nádherné, park okolo neho veľmi pekný, akosi sa však svojim výzorom nehodí k Draculovi, kdesi vnútri si to miesto s tým človekom odmietam stotožniť. Bez tej legendy, ktorá je k nemu tak trochu predsa len prilepená, by bol určite krajší. O niečo menej slávny, sprostený davov, ktoré len kráčajú vpred, na nič nemajú čas, pri ničom sa nezastavujú a nad ničím sa nezamyslia. Všetko si fotia, aby si to potom doma mohli pozrieť (nikdy to neurobia) a aby mali množstvo devalvovaných spomienok namiesto bezprostredných dojmov. Lebo aj na Draculovom hrade boli, ne, že ne. (Turista skritizoval turistov.)

Na tomto naozaj ťažko nájdete niečo strašidelné
Na tomto naozaj ťažko nájdete niečo strašidelné (zdroj: Bran)

Večer sa vrátime do Brašova, prejdeme po hradbách a chvíľu sledujeme tenis (Ion Tiriac tu má stredisko), romantických kaviarničiek je tu na každom rohu päť, tak nakoniec skončíme v metalovej krčme. Život je opäť raz v poriadku.

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu