Ako v Rumunsku neprísť o ilúzie

Autor: Samo Marec | 23.9.2014 o 10:33 | (upravené 23.9.2014 o 16:13) Karma článku: 10,96 | Prečítané:  29806x

V Rumunsku si rýchlo uvedomíte, čo znamená karpatský oblúk: slovám ako pivniță, smântână, brânză, magura, poiana, slatina, bistrița totiž porozumiete hneď. Predtým, ako budete čítať ďalej, si možno budete chcieť prečítať prvú a druhú časť cesty.

Ocitnúť sa v Rakúsku

Všetko je akosi ďalej a tak máte na všetko aj viac času, hoci nechcete. Keď vyrážame z Brašova do Konstance, znamená to nielen slušnú vzdialenosť a obchvat Bukurešti, ale aj úplnú zmenu krajiny. Z hôr cez hory na rovinu a k moru za, ako sa neskôr ukáže, ani nie celý deň. Máme sa prísť lyžovať, hovoria nám pri odchode z Brašova a keď cez tie hory prechádzame, už rozumiem. Druhý pohľad k dispozícii nie je, pri prvom však dediny nie sú dedinami, skôr strediskami a sú na nerozoznanie od Nízkych alebo Vysokých Tatier. Je prvý deň nového školského roka a ony sú preplnené turistami, vybudované, čisté. Rozvoj je badateľný na každom kroku (že je to hlavný ťah na Bukurešť, to tiež), výhľady sú aj zdola neuveriteľné.

Dôvod, pre ktorý to spomínam je, že si pamätám svoju doteraz jedinú návštevu Rumunska, zrejme v roku 1988. Do Mamaie sme cestovali vlakom krížom cez celú krajinu a ak sa nemýlim, trvalo to celý deň, noc a deň (ale môžem sa mýliť). Aj mojich šesť rokov stačilo na to, aby som si vtedy uvedomil, že na svete, dokonca vôbec nie ďaleko, žijú ľudia, ba deti ako ja, v omnoho väčšej chudobe. Na staniciach žobrali pod oknami našich vozňov, tváre čierne od špiny a sadzí. Netuším, ktoré to mohlo byť mesto a možno ich bolo dokonca viac, ale že som sa vtedy rozplakal a rozdal im všetky koláče, ktoré nám babka na cestu prichystala, je dodnes zlatým klincom mnohých rodinných posedení. Azda preto, že rozdiel medzi vtedy a dnes je väčší ako v (Česko)Slovensku, je dnešný rozvoj omnoho badateľnejší. Cestou cez Sinaiu si pokojne môžete myslieť, že ste v rakúskych Alpách, teda až kým neuvidíte fabriku. (A obrovské nápisy  Besarábia je Rumunsko, čím ďalej na východ, tým častejšie.)

 

Ocitnúť sa na Balkáne

Klesáme s krajinou a keď sa na dobrú poldruha hodinu zasekneme medzi kamiónmi pri Bukurešti, klesáme dočasne aj na duchu. Toto nie je sľubovaný obchvat, ani diaľnica, tá, ktorú Alex v Brašove vytiahol ako tromf pri porovnávaní korupcie u nás a v Rumunsku. Argument, že tie naše sú určite omnoho drahšie, vyvrátil tak, že ho vlastne ani nevyvrátil: keď totiž u nich zrazu prišiel čas na kontrolovanie nákladov a ich efektivity, zmluva na výstavbu diaľníc sa jednoducho nenašla. A bolo. Pre ľudí ako som ja, vyžívajúcich sa v záporných teplotách, bolo počasie zatiaľ prajné, ale dole na rovine je vážne horúco a na obzore ni mráčika, ni kopca, čo je druhá vec, ktorú k svojmu životu potrebujem. Užívame si teda jediný úsek diaľnice počas celej cesty.

Konštatovanie, že sme sa ocitli v úplne inom svete, sa zopakuje aj v ďalšom článku pri inej príležitosti, keď však vystúpime v Konstanci, ocitneme sa, nuž, skutočne v inom svete. Doteraz sme videli Rumunsko horské, Rumunsko historické aj Rumunsko vidiecke, ale až teraz vidíme Rumunsko špinavé. Čím samozrejme masu čitateľov tohto článku pochádzajúcu z Konstance nechcem uraziť – faktom však je, že Konstanca bola špinavá, zanedbaná a neudržiavaná. Bola rozbitá a neupravená, nevyhnutným prvým dojmom bol ten zvláštny mišung ešte nedostavaných a chátrajúcich budov. Z absurdít na mňa dýchal Balkán, na čo som pochopiteľne reagoval širokým a spokojným úsmevom, lebo počas svojich návštev som si vyvinul taký ten zvláštny zmysel, vďaka ktorému tomu zmätku a evidentnej absencii logiky dokonale rozumiem a nachádzam v nej dokonca potešenie.

 

Prejdeme sa po námestí, ktorému tróni trochu rozčarovaný Ovidius; jeho výrazu sa pri pohľade naokolo čudovať nemožno. Niežeby Konstanca nemala svoju (veľmi) bohatú históriu. Má ju a ja som s rodičmi tamojšie múzeum v onom roku 1988 aj navštívil, veď preto si pamätám, že po celkom slušnom začiatku (antické Grécko a tak) bolo nasledujúcich štyridsať miestností venovaných kultu Nicolaa Ceausesca. Ten výlet je vlastne jednou z prvých úplne jasných spomienok, takou, pri ktorej si pamätáte nielen záblesky, ale aj hlasy, tváre, vône. Čiže si pamätám aj vtedajšie rady pred benzínovými pumpami, v ktorých sa auto odstavilo, odišlo sa domov, na druhý deň sa o zodpovedajúci kus posunulo, opäť sa odišlo domov a tak stále ďalej, až kým ste sa nedočkali. Ak ste sa dočkali.

Tu sú poznávacie znaky Balkánu, ktoré som v Konstanci našiel: neďaleko námestia stoja kostol a mešita vedľa seba, cesty mimo centra nemusia byť nevyhnutne vyasfaltované a paláce sú v prudkom kontraste s ruinami. V jednej z nich, ešte ani nie dostavanej a už chátrajúcej, spí pod obrovskou vlajkou pes, krásna fasáda kedysi zaiste luxusného hotela Palace je krásna len kým nepodídete bližšie. Namiesto chodníka vedú k hlavnému vchodu dosky. Dominantou inak evidentne luxusného hotela vedľa je obrovský telekomunikačný vykrývač, doprava nedáva žiaden zmysel (čiže ešte menej zmyslu ako obvykle) a kruhový objazd má trojuholníkový tvar. Je trochu ťažké neprísť o ilúzie, ktoré sme si za posledné dni vytvorili. Milujem to.

 

Ocitnúť sa v reštaurácii

V núdzi poznáš Lonely Planet, tak sa pod tlakom okolia uchyľujeme do reštaurácie, ktorú nám odporúča a opäť je to magické, teda ak za magický považujete náhly návrat do 70. rokov minulého storočia. Ja napríklad áno. Do architektúry sa síce vyznám ako Blaha do Pohody, ale ak som niekedy niekde videl ukážkový príklad brutalizmu, bolo to práve tu. Ťažko totiž iným slovom opísať betónovú stavbu priamo na móle s veľkými oknami a interiérom vykladaným mozaikou (povedal by optimista) alebo kachličkami (povedal by pesimista). Nepomôžete si, ako prvá vám napadne Orlie pierko a scéna, v ktorej Rajniak s Mistríkom v bývalom hoteli Bellevue z Prašivca vymlátia dušu a popritom rozbijú aj celý bar. Presne tak to tam vyzeralo.

Usadíme sa, dostaneme jedálny lístok, v ktorom sú rukou podopisované veci, iné zas preškrtnuté a iné, ako sa neskôr dozvieme, nemajú. Do you speak English?, spýtame sa pani, ktorá má na hlave tú istú trvalú už od čias prvého otvorenia podniku, ona ohrnie nos. English? Krivo zazrie, odíde a dvadsať minút sa nedeje nič. Sedemdesiate roky hrajú aj z reproduktorov a keďže obsluha nepatrí ani medzi stredne rýchle, niektoré skladby si vypočujeme trikrát. Pálinku nemajú, ako aperitív si dávame vodku, bohvie, koho nápad to bol, ale vtedy to vyzeralo ako konsenzus. Určite si myslia, že sme Rusi.

Nedajte sa pomýliť: jedlo bolo skvelé, neskoré večerné víno na pláži tiež. Druhý deň oddychujeme na lehátkach, ja demonštratívne otočený chrbtom k moru, lebo more je nuda. Koniec sezóny je badateľný. Plážové esá, chalani - záchranári, potajomky popíjajú pivo a balia miestne adolescentky alebo ony ich, teraz neviem, vyzeralo to kadejako. Ďalšia večera je ešte omnoho lepšia, také morské plody som hádam ešte nejedol, aj keď ich vlastne nejem takmer vôbec. Ak o ilúzie nechcete prísť, žiadne si nerobte a dočkáte sa toho najlepšieho. Aby človek spoznal Rumunsko, aj Konstancu musí navštíviť. Bukurešť až nabudúce, aby to nebolo pridlhé.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?