Máte pocit, že komunisti zničili Bratislavu? Choďte do Bukurešti

Autor: Samo Marec | 30.9.2014 o 10:34 | Karma článku: 11,08 | Prečítané:  44095x

Zdá sa, že ak neposlušné autobusy idú po smrti do Albánska, spevácke hviezdy, ktoré včas nedokážu ukončiť svoju spevácku kariéru, skončia v Bratislave Bukurešti. Predtým, ako budete čítať ďalej, si môžete prečítať prvý, druhý, tretí alebo rovno všetky diely cestopisu.

 

Masáže so šťastnými koncami

Do Bukurešti vpálime tak trochu nečakane – diaľnica z Konstance nás privedie priamo do centra a tam sa bez výstrahy skončí, ale aspoň je lemovaná plagátmi nadchádzajúcich koncertov Sandry a Modern Talking. Z hotelovej terasy hľadíme na panorámu mesta, ktorá je na letmý prvý pohľad bezútešná. V bližšej diaľke anachronický kolos hotela Intercontinental, vo vzdialenejšej Ceausescov palác, medzi nimi množstvo nových aj starých budov, ale najmä budov, ktoré pred tridsiatimi – štyridsiatimi rokmi nové boli, ale odvtedy sa o ne nikto nepostaral a ony zostarli. Na Bukurešti je niečo smutné.

Na recepcii nám letáky ponúkajú “massages with happy endings,” cesty sú rozbité. Prejdeme sa do starého mesta, ktoré je takmer problém nájsť. Primálo z neho ostalo, je priveľmi skryté medzi modernými a kedysi modernými budovami. Kadečo sa dá vytušiť: monotónnu komunistickú výstavbu občas preruší medzivojnová vila a môže byť schátraná aká chce, predsa len vysvetľuje, prečo sa Bukurešť kedysi hrdila titulom Paríž východu. Nič si neidealizujem a v Rumunsku už vôbec nie, ale pred tým všetkým musela byť Bukurešť krásna, určite omnoho krajšia ako je dnes, takže ak ste napríklad z Bratislavy a máte pocit, že ju bolševik zničil, príďte sa pozrieť sem. Tu ste odkázaní len na občasné záblesky bývalej slávy, ktoré do ešte väčšieho kontrastu kladú bilbordy. Nastajlované, vyretušované, nereálne dokonalé hviezdy miestneho neba sa z nich usmievajú a ten rozdiel medzi realitou a svetom, ktorý ponúkajú, je omnoho väčší a ešte bizarnejší ako u nás.

Otázkou samozrejme je, čo napísať o Ceausescovom paláci, lebo už len pri pohľade na jeho zovňajšok sa slová povážlivo míňajú. Je ako z iného sveta (áno, ešte z iného ako bilbordy), rovnako nemiestne by vyzeral aj kdekoľvek inde. Neexistuje miesto, kde by tento pomnik megalománie a šialenstva zapadol. Je na ňom niečo veľkolepé a niečo nesmierne urážlivé zároveň. Keď sa prechádzate po nekonečných chodbách obložených mramorom a zdobených zlatom, neostáva vám samozrejme nič iné než žasnúť, stále vám však nedá pokoj otázky prečo a načo. Predstavujete si ho ako pomník človeka, ktorý sa takto navždy podpísal na duši nielen mesta ale aj národa a neviete. Neviete a nerozumiete tomu projektu, ktorý si mohol dovoliť len absolutistický vládca, aby sa ním chválil pred inými absolutistickými vládcami. Aby ukázal, ako až veľmi dokázal svoj národ utĺcť do úplnej poslušnosti a chudoby, najmä ak si jeho veľkoleposť porovnáte s mestom, ktoré zúri okolo. O paláci netreba písať, treba ho vidieť.

Jedno však treba povedať – informovaní od kolegov a varovaní legendami sme boli pripravení na Bukurešť plnú túlavých psov, žobrákov a sirôt, takmer žiadne sme však nevideli. Určite ich nebolo viac ako v akomkoľvek inom veľkom meste, alebo sme len chodili po tých správnych trasách, lebo keď sme potom na ceste do Sibiu zastavili na v podstate náhodnom odpočívadle, čakala nás tam uprostred neuveriteľného neporiadku celá svorka rôznych druhov a veľkostí. Čo nás však v Bukurešti určite postretlo, boli (starí) ľudia ochotní pomôcť bez toho, aby sme ich museli osloviť. Skúšali to po francúzsky, a zatiaľ čo sme sa s jedným z nich radili po anglicky, druhý sa zas prihovoril po nemecky. Vlastne ani neviem, ako to s tou Bukurešťou je, každý by si asi mal urobiť názor sám.

 

Transfagarasan – ako na Zelenom plese

Možno, takmer určite, existuje aj rýchlejšia cesta z Bukurešti do Sibiu, ale prečo by človek šiel do Rumunska a potom by obišiel práve Transfagarasan. O deväťdesiat kilometrov cesty postavenej práve tam, kde by inak cestu nikto nepostavil, sa podľa Wikipedie postaral Nicolae Ceausescu v rokoch 1970 – 1974, aby zabezpečil rýchlu únikovú cestu pre vojenskú techniku v prípade sovietskej invázie a k tejto myšlienke ho inšpiroval rok 1968. Môže to byť pravda, nemusí, ak je, po návšteve paláca už neprekvapí. Keďže sme Transfagarasan prešli, sme kompetentní skonštatovať, že ako úniková cesta pre vojenskú techniku poslúži sotva a rýchla už vôbec nie, postupne sa totiž vytiahne až do výšky 2034 metrov, tam pretne hlavný hrebeň a začne prudko padať dole.

Začiatok je príjemný. Zastavujeme sa pod ruinou Poienari, skutočného hradu Vlada Mečiara Draculu a cesta potom síce stúpa, ale nie nejako výrazne. Prvým znakom megalománie je obrovská stena priehrady, ktorá uzatvára celé údolie a my, zdá sa, nekonečne kopírujeme jej pobrežie. Je to dlhá a takmer až monotónna cesta listnatým lesom. Zákruty, zaiste, ale žiadne serpentíny, žiadne vetché mosty, ani pokraje smrti, hovoríme si, až kým sa zrazu konečne neocitneme na planine a odtiaľ nevidíme, čo nás čaká ďalej. 

Na najbližších niekoľkých kilometroch prekonáme 400 výškových metrov a urobíme 400 fotiek, až sme nakoniec v sedle. Jazero Balea má morénu ako z učebnice geológie, chata pri ňom vyzerá úplne ako tá pri Zelenom plese. Najkrajšie je to, čo nevidíme. Sme nad oblakmi a celé údolie, ktoré tušíme pod sebou, sa v nich skrýva, počasie sa mení každých päť minút. Na chvíľu sa na chate zastavíme, v stánkoch pri ceste kupujeme údené mäso, syry a domácu pálenku. Naťahujeme čas v nádeji, že hoci to vyzerá nepravdepodobne, nakoniec sa tie mraky usporiadajú nejako tak, aby sme údolie predsa len videli a keď sa to nakoniec stane, je to neuveriteľný moment. Ak by sme z celého Rumunska už nevideli nič viac, aj tento výhľad za celú tú cestu stál.

Cesta sa rovno pod vami kľukatí dole do údolia, trpezlivo sa stáča zo strany na stranu, zostupuje a vy to všetko vidíte pred sebou. Nemôžete sa nezamyslieť nad bizarnosťou toho projektu, zároveň však nemôžete neobdivovať to, čo vidíte. Chceli by ste si to celé akosi zobrať so sebou, zapamätať si, ako to vyzeralo a aký to bol pocit, nielen vo fotografiách, lebo taká fotografia, ktorá by to celé obsiahla, neexistuje. A tak tam stojíme a pozeráme, až kým to zase všetko nezakryjú mraky. Potom začneme zostup.

 

A toto mesto čo robí v Rumunsku?

Niekedy večer, ale nie až tak večer ako obyčajne, prichádzame do Sibiu a keď sa po ňom prechádzame, stále si kladieme jedinú otázku: čo toto mesto robí v Rumunsku? Cesta totiž výrazne vylepšila našu mienku; videli sme krásne miesta, stretli milých ľudí, všade sme sa cítili veľmi príjemne a aj tam, kde sa nám až tak nepáčilo, to v skutočnosti vôbec nebolo také zlé. Sibiu však aj tak vyzerá ako z úplne iného sveta a ja ho v mojom pomyselnom rebríčku kladiem bezkonkurenčne na prvé miesto. Brašov s odstupom máva z druhého.

Keď na úvod čítam vetu, ktorou sa Sibiu zastrešuje (Young since 1191), s výrazom človeka, ktorý niečo podobné čítal už tisíckrát a každý deň to má na stole, si poviem reklama, ale potom nás čakajú už len príjemné prekvapenia. Sibiu je neuveriteľné mesto aj miesto. Opakovane sa umiestňuje v rôznych romanticko-idylických rebríčok, bolo európskym hlavným mestom kultúry, je dokonale prispôsobené na bicykle a tak ďalej, mohol by som pokračovať, ale zhrniem to do jedinej vety: ak by Sibiu bolo niekde v Nemecku, nikto by si rozdiel nevšimol. Napriek tomu, že z niekdajšej početnej nemeckej menšiny dnes ostali len niečo menej ako dve percentá, má nemeckého starostu a je to vidieť. Klaus Johannis ho vedie od roku 2000 (v roku 2004 bol znovuzvolený s 88%, v roku 2008 s 83%), jeho Demokratické Fórum Nemcov v Rumunsku má v mestskom zastupiteľstve absolútnu väčšinu a ak sa o toto všetko pričinil on, nie je prečo ho meniť.

Sibiu má nielen nádherné námestie (má tri a všetky sú nádherné), ale zrekonštruované budovy sa ťahajú ďaleko za bezprostredné centrum. Všetko je čisté až do miery, ktorá človeka takmer začne otravovať, hoci kdesi vnútri skôr závidí. Nikde takmer ani stopy po grafitoch, všetko je upratané a usporiadané.

Večer sa odvšadiaľ ozýva hudba, mesto je plné ľudí a ani zďaleka to nie sú len turisti. Všetci vyzerajú tak šťastne, až si človek myslí, že ten starosta je nielen Nemec ale aj jehovista. Na druhý deň sa v centre koná jarmok. Hlavné aj vedľajšie námestia sú plné stolov, Olahovia rozťahujú deky a predávajú svoje ručné výrobky. Muži sú bez výnimky oblečení v tmavých nohaviciach a vykasaných svetlých košeliach, na hlavách majú klobúky a do jedného fúzy. Ženy vo farebných sukniach. Svadba. Všetko to vyzerá nesmierne idylicky. Sibiu je krásne mesto.

 

Záverom toho všetkého

Do Aradu sa presúvame už len preto, aby sme si skrátili dlhú cestu domov. Ukáže sa, že ubytovanie, ktoré malo byť v centre, je štyri kilometre od neho v priemyselnej zóne a navyše na druhom brehu rieky. Majiteľ penziónu k večeri na stôl položí fľašu domácej pálenky s lipovým krížom vnútri. Bol v Ostrave, pamätá si Milana a Aleša, tak sa rozprávame spoločným jazykom, ktorý nemáme, ale pálenka nám ho pomáha nájsť. Ratatata. Invasion, robíme si srandu, keď sa dostaneme k tomu, že posledný hosť, ktorý má v ten večer doraziť, je Sergej. Starý pán pochádza z Arieseni, kde sme náš výlet začínali a kruh sa tým pádom uzatvára.

Z Rumunska sme videli iba malú časť, ale bola nádherná. Na jeho zodpovedné precestovanie by bol potrebný celý mesiac a ak by sme ho mali, určite by sme videli mnoho ďalších výnimočných vecí. Vôbec sme napríklad neboli v Bukovine, v delte Dunaja, hory sme takmer úplne vynechali. Každé mesto, v ktorom sme boli, bolo zaujímavé úplne iným spôsobom a každé z nich bolo zároveň úplne iné, ako sme čakali. Stretli sme len priateľských ľudí a zďaleka to nebolo len preto, že sme boli turisti. Nič sa nám nestalo, nikto nás neokradol, nič nám nehrozilo. Ani na sekundu sme nikde nemali pocit nebezpečenstva. Na dovolenku k moru by som do Rumunska síce šiel sotva, ale vnútrozemie treba vidieť minimálne preto, aby si človek narušil stereotypy o Rumunoch ako chudobných žobrákoch Európy. Ďakujem za pozornosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?