Písať o tom, čo je tabu

Autor: Samo Marec | 6.10.2014 o 10:02 | (upravené 6.10.2014 o 12:01) Karma článku: 11,53 | Prečítané:  5339x

Ako každá ulica, ktorá v turistickom meste vedie z hlavného námestia k hradu, je aj Grodzka ulica v Krakove všehochuťou.

O sexshopoch na Grodzkej

Je plná ľudí: každý prvý trvá na tom, že si od neho musíte zobrať leták, každý druhý je stojacou papundeklovou reklamou na niečo tretie, každý štvrtý vás niekam pozýva a každý piaty každému šiestemu niečo predáva. Reštaurácie, o niečo lacnejšie jedálne a kebaby. Zmenárne a zlatníctva. Pomedzi turistov koče s turistami. Babylon, ktorý sa nedá nemilovať. Tam, kde sa na ňu z hlavného námestia vychádza, som dva týždne býval v hosteli, kým som si našiel iné miesto (a v knihe hostí našiel odkaz haven’t seen any of the town but it’s supposed to be gorgeous. The girls are beautiful. Missed my flight home. More wodka!).

Na opačnom konci Grodzkej, takmer úplne pod Wawelom, som mával semináre poľskej povojnovej kinematografie. Dodnes poriadne neviem prečo – akákoľvek kinematografia ma až tak nezaujíma a poľská povojnová ešte menej. Po tom, čo som videl Katyń, som sa dokonca zaprisahal, že ju už nebudem sledovať vôbec, tie nekonečné tragédie a morálne dilemy mi nerobili dobre. Muselo to byť po tom, čo sme dopozerali Človeka z mramoru (jesenný večer, sychravý ako každý iný), keď nám Mieczysław, náš profesor, povedal: “Pamätám si Grodzku začiatkom 90. rokov, odhora až dole samý sexshop. Turisti si o nás museli myslieť, že sme v súkromí najšťastnejším národom na svete.” Ako sa od Andrzeja Wajdu dostal práve k tomuto, to si už nespomínam. A potom sme šli na pivo. Občas sme zašli.

 

Fenomén poľskej reportáže

Tradícia poľskej reportáže presahuje novinársky žáner nielen formálne, ale aj kultúrne a je súčasťou literárneho dedičstva. V minulosti – hlavne v prvej polovici 20. storočia – spĺňala aj spoločensky významnú úlohu: pre obyvateľov vidieka bola nielen zdrojom informácií, ale aj vzdelania. Mala im ukázať, že, veľmi zjednodušene povedané, za hranicami ich dediny a tej vedľajšej existuje úplne iný svet, takto vyzerá a toto ho trápi.

Dôležitý je aj literárny aspekt: takáto reportáž nepracuje len s faktami. Čitateľovi sa snaží poskytnúť nielen izolovanú udalosť a jej nevyhnutný kontext, ale aj úplný obraz. Autor si často pomáha literárnymi vsuvkami a vlastnými dojmami, jeho vklad ďaleko presahuje spracovanie faktov. Týka sa aktuálnych (avšak nielen) udalostí a spoločenských fenoménov, väčšinou ich popisuje na jednom konkrétnom príklade. Hlavný hrdina má nielen meno a mesto (a zviera a vec), ale aj svoju vlastnú históru, povahu, motiváciu. Má svoje pozadie, je komplexnou postavou. Takáto reportáž rozsahom bežne prekračuje nielen päť, ale aj desať, ba dvadsať strán. Dôležitejšia ako stručnosť je celok.

Mariusz Szcyzygieł je autorom skvelej knihy Gottland, v ktorej na rovnakom princípe (jeden hrdina ako príklad pre istý jav) mapuje nedávne české dejiny. Jeho antológia 20 let nového Polska v reportážích je podľa jeho vlastných slov výberom toho najlepšieho, čo od roku 1989 v poľských novinách vyšlo. “(Jsou to) ty nejzajímavější, nejkontroverznější a nejznámejší reportáže napsané po pádu komumismu. Reportáž – to v Polsku znamená něco víc než obyčejný novinový článek. Je to spojení faktu a krásy. Je to pravda, nejčastěji vyprávěná podle literárních pravidel.

 

 

Čo to znamená pre nás

Opätovné písanie toho, že máme s Poliakmi spoločného omnoho viac ako si myslíme, má asi rovnakú hodnotu ako odhaliť, že ryža a rizoto spolu súvisia. Pomaly sa stáva nudným, ale v prípade tohto súboru 26 reportáži odinakiaľ začať ani nemožno. Ani Mieczyslaw, keď v úvode článku spomínal ulicu lemovanú sexshopmi, nehovoril totiž len o Grodzkej, len o Krakove a nehovoril dokonca ani len o Poľsku. Celú dvadsiatku týchto reportáži by ste mohli aplikovať na Slovensko (Česko, Maďarsko) a rozdiel by ste si nevšimli.

Jedným z kritérií môže byť teda vlastná skúsenosť. Aj Slovensko predsa zažilo šialenstvo menom Amway, aj my sme v istej dobe večer čo večer sadali k tým istým seriálom. Aj u nás leteli inzeráty sľubujúce okamžité zbohatnutie, aj u nás boli časy, kedy sa na vrchole vyhrieval Senzus, hoci disco polo, jeho poľská verzia, sa zdá byť ešte horšia. Tu je ukážka. To všetko boli 90. roky.

Časový aspekt ponúka druhé rozdelenie: reportáže sa vysporadúvajú nielen s minulosťou bezprostrednou, ale aj s tou omnoho dávnejšou. Vracajú sa k prípadu troch dievčat, ktoré boli pre šírenie nepriateľskej propagandy vyhodené zo základnej(!) školy a zisťuje, čo sa s nimi stalo (ani jedna o tom nechce hovoriť). Mapujú osudy členov zásahovej jednotky ZOMO, ktorá 16. decembra 1981 v bani Wujek zastrelila 9 ľudí. Študujú aj fenomény dneška: sídliskovú mládež (po poľsky dresarzy), chalanov z posiliek a deti zo sociálne slabých rodín, tri skupiny s voľným prienikom. Píšu o vzniku satelitných mestečiek a raste nákupných centier, autori sa so svojimi krajanmi vydávajú pracovať do britských supermarketov. Niektoré, ako príbeh mladých chalanov, ktorých začnú vydierať a oni nakoniec páchateľa zavraždia, majú platnosť všeobecnú, odohrali sa totiž  nielen predvčerom, včera a dnes a nielen na Slovensku a v Poľsku. V skutočnosti zhŕňajú jednu tvár dvadsiatich piatich rokov celého postkomunistického bloku.

Možno najdôležitejšou úlohou reportáže – dupľom v konzervatívnom Poľsku, ale prečo nie aj na Slovensku – je odhaľovanie tabu. Každý vie, že Poliaci pracujú v londýnskych Tescách, každý vie, že spravodlivosť boj s mafiou niekedy viac a niekedy menej, ale v princípe prehráva. Zaujímavé čítanie prichádza v momente, kedy je témou reportáže niečo, o čom sa nielen mlčí, ale ani nepíše a to napriek všeobecnému spoločenskému vedomiu, že téma existuje. Reportér sa teda vydáva za študenta a podáva správu z univerzity kardinála Rydzyka*, do veľmi bolestivej hĺbky spracuváva potratovú turistiku, ktorá sa pre svoju popularitu vžila pod skratkou abortour, alebo opisuje príbeh dvoch lesieb a ich nakoniec úspešnej túžby po dieťati. Poslednou a emočne najsilnejšou reportážou je príbeh anonymného homosexuálneho kňaza nakazeného vírusom HIV a je ňou nie kvôli téme, ale kvôli spracovaniu: namiesto šokujúcich detailov sa totiž venuje jeho vnútornému svetu, výčitkám, pochybnostiam a viere. Keď namiesto prvoplánových informácií ide do hĺbky, keď sa vzdáva jednoduchej cesty a namiesto nej volí introspekciu, robí z onoho kňaza toho, kým v skutočnosti je – jednotlivca a v prvom rade ľudskú bytosť.

 

Čo to znamená pre nás II.

Reportáže vybrané Mariuszom Szczygiełom sú výborným čítaním pre každého, kto si chce pripomenúť, ako vyzerali deväťdesiate a nulté roky a ako vyzerá Slovensko dnes. Kniha je výborným čítaním pre každého, kto si chce pripomenúť, ako sme sa s mnohými problémami minulosti stále nevysporiadali (v tomto mali Poliaci vždy navrch). Pripomína nám, že existuje mnoho vecí, o ktorých sa nerozprávame, ale tým, že sa o nich nebudeme rozprávať, nezmiznú.

Najmä nám však ukazuje, prečo je reportáž dôležitá a čo je jej skutočnou úlohou: dokumentuje totiž to, čo vidíme aj nevidíme okolo seba, aby sme sa niekedy v budúcnosti nemohli tváriť, že to bolo akosi inak, alebo že sa to napríklad vôbec nestalo. Takéto reportáže, ktoré pracujú s príbehmi jednotlivcov, sa, rovnako ako tie tragické poľské filmy, nedajú poprieť a sú preto studnicou pamäti, ktorá nám občas chýba.

 

 

*Redemptorista kardinál Tadeusz Rydzyk je významný poľský duchovný, riaditeľ Radia Maryja, televízie Trwam, denníka Nasz Dziennik a zakladateľ Unverzity sociálnej a mediálnej kultúry v Toruni. Často čelí obvineniam zo šírenia nenávisti a antisemitizmu.

Tu o knihe omnoho lepšie písal Jozef Kuric.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?