Takže znova. Tu to už veľkým napísať môžem. Roky, priatelia, ROKY. Roky som zbieral odvahu a materiál na tento článok. Opísanie toho množstva dojmov, ktoré v človeku dokáže vyvolať (nedajbože pravidelná) návšteva Jednoty, by totiž bolo témou na dizertačnú prácu. Navrhujem názov Ostalgie in der Slowakei.
Vec sa má nasledovne. Jedna Jednota mi stojí hneď pri baráku, majú v nej dvere na fotobunku a je aj skoro nanovo vykachličkovaná, lenže sa v nej zase skoro nič nedá kúpiť.
Občas teda musím chodiť do druhého najbližšieho obchodu, ktorým je tiež Jednota. Asi som v minulom živote kruto zhrešil. V tej druhej Jednote toho majú podstatne viac, ale zase dvere sú staré a vŕzgajú. Kachličky sú toho druhu, na ktorom (vŕzgajúce) kolieska (starého) vozíka nádherne hrkocú. Špina medzi tými kachličkami, ale aj predavačky, pamätajú časy, kedy Marika spievala Tak príííííď do tej izby podkrovnej.
Jedna z pokladníčiek smrdí potom. Žiaľ. Neviem, či stále, ale stále, keď som u nej platil. Minulú jeseň ma ako malého chlapca zjazdila, že si dovoľujem platiť kartou. Že či nemám peniaze. Aby bolo jasné, toto je v tej druhej Jednote, nie v tej, do ktorej chodím stále. Píšem to pre istotu, lebo v tej ma tety poznajú a nechcem si ich pohnevať.
Alebo možno aj chcem a je mi to všetko jedno. Ten obchod totiž zlyháva vo svojej základnej funkcii, ktorou je, predpokladám, predaj vecí.
Tak napríklad zelenina. Ani si nepamätám, kedy som si ju tam naposledy kúpil, primárne preto, že tam vlastne ani veľmi nie je. Dnes pozostávala z jednej krabičky plesnivých cherry paradajok, polozelených paradajok rovnakej veľkosti, ktoré sa z nejakého dôvodu tvárili, že nie sú cherry, kelu, vyschnutej cibuľky a zošúverených paprík.
Tak napríklad syry. Povedané po našom - nebárs.
Tak napríklad džúsy. Dobre, dokážem bez nich žiť, ale keď sa raz za mesiac rozhodnem si jeden kúpiť, chcel by som si vybrať aspoň z dvoch druhov. Zároveň by jeden z tých dvoch mohol mať viac ako dvadsať percent ovocia. Pohybujeme sa v teoretickej rovine, pochopiteľne.
Tak napríklad mäsové výrobky. Až ma ťahá tu napísať tu slovo, ktoré po predpone na- pokračuje písmenami j a e a tak ďalej, ale zdržím sa. Sú proste v tom boxe uložené tak, že teda ja osobne mám absolútny hokej v tom, čo je čo. Primárne preto, že ceduľky na označovanie výrobkov výrobky neoznačujú. Ony tam len tak proste sú ponalepované, pozakladané a popripevňované na hornej lište, čiže nad klobásou si môžete zistiť, že šunková saláma, ktorá sa určite niekde inde aj nachádza, je v akcii. Alebo aj nie je. To je ďalšia fascinujúca vec.
Tak napríklad pečivo. Ako správny študent žijem samozrejme na rožkoch, ale raz za čas by som si dal nejakú takú, čo ja viem, žemľu, alebo, že som trúfalý, bagetu. Riť Paľovu. (Sorry, Pali). Keď je pečivo, mám ho brať a nešpekulovať, lebo nemusí byť. A ani vždy nie je. Ako aj mlieko. Alebo vajíčka.
Tak napríklad kozmetika. Index mojej metrosexuality sa rovná počtu rozumných viet, ktoré za posledný rok povedal Jany Slota, ale aspoň bez šampónu a sprchového gelu sa nezaobídem. Skúšal som, nedá sa. Jednota však nie je na ich nákup správnym miestom, lebo pri viac ako jednej príležitosti sa oba tieto produkty v ponuke nachádzali v počte jeden. Aby neprišlo k nedorozumeniu, mám na mysli jeden kus spolu. Dva v jednom. Chápeme sa?
Tak napríklad noviny. Majú, pochopiteľne, ale na takom stojane, ktorý, keď ho chcete otočiť, zavŕzga (Pawel Stasiuk by povedal „zaškrípe ako nešťastie") a čo? A neotočí sa. Čiže ho musíte oboma rukami chytiť a otočiť aj s podstavcom. Z druhej strany sa k novinám prísť nedá. Stojan je totiž vtlačený medzi zemiaky, pokladňu a stĺp.
A na záver, tak napríklad personál. Neochotný, neefektívny a pomalý ako naši hokejisti proti Čechom. Celkom vážne, sám by som si nablokoval, zaplatil a vydal omnoho rýchlejšie.
Že sa po predajni pohybujú dvaja zákazníci a zvyšní deviati stoja pri (jedinej otvorenej, pochopiteľne) pokladni, je bežný stav vecí.
Že získanie dvadsiatich deka salámy trvá päť minút, je bežný stav vecí.
Že tej salámy je nakoniec šestnásť deka, je bežný stav vecí.
A že, keď sa ohradím a veľmi slušne poviem, že by ma potešilo, keby tých deka bolo fakt dvadsať, ma predavačka zamrazí pohľadom evokujúcim Tysona tesne predtým ako Hollyfieldovi odhryzol ucho, je natoľko symptomatické, že nič viac už ani dodávať netreba.
