reklama

O dlhej kosovskej ceste

V informačnom balíku pred cestou nás varovali pred toľkými vecami, že by poslúžil ako základ pre Encyklopédiu paranoidného turistu. Písali, že nemáme zabudnúť nato, že Kosovo je najmladším štátom na svete a infraštruktúra sa ešte len buduje. Že, pri troche šťastia, možno budeme mať nejakú tú mobilnú sieť, že životná úroveň je v porovnaní so západnou Európou značne nižšia. Že pošta funguje pokiaľ ide o posielanie zásielok, ale ich doručenie je buď nemožné alebo extrémne zložité. Že v Prištine žije neobvykle veľké množstvo mladých ľudí, ale k tomu sa ešte dostaneme. Že sa dajú očakávať výpadky vody a elektriny, že naše ubytovacie podmienky nebudú luxusné ani priemerné, ale len „acceptable." Tri dni pred odchodom nadšenie začal striedať pocit, že som sa dal nahovoriť na poriadnu blbosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

 Priština je jedno veľké stavenisko. Nie vždy to vyzerá bohvieako, ale faktom je, že sa stavia všade a všetko. Budov starších ako päť rokov je minimum a len jedna mešita má viac ako tridsať. Náš internát, to len napríklad, bol postavený pred rokom. Sprchovací kút je oproti tomu v Krakove väčší asi trikrát a o plastových oknách môžu dodnes snívať aj mnohé slovenské internáty.

 Áno, voda je problém, ide (ľubovoľné) dve hodiny denne, takže som sa sprchoval už aj o štvrtej ráno, ale Kosovci mnohé nedostatky nahrádzajú veľkou snahou. Cítim sa tu strašne vítaný. Z polovice to pripisujem povahe a z druhej veci, ktorá sa volá verejné vzťahy (v diskusii môžete navrhnúť lepši preklad public relations).

 Chudobu v tej podobe, v ktorej som ju očakával, som nevidel, čím vôbec nechcem povedať, že neexistuje. Určite áno a aj o nej napíšem. Inak sú Kosovci ľudia s rukami, nohami aj hlavou. Opäť, ako som to už raz spravil, len pre zdôraznenie podotknem, že nemajú chlpaté dlane a nelezú po stromoch, ani nie sú všetci pašeráci, pasáci a mafiáni. Ani na Slovensku všetci nepijeme borovičku. Stretol som veľa mladých aj starých, ktorí veria, že z tejto krajiny raz niečo bude. Zatiaľ toho veľa nie je, čo je len môj eufemizmus pre skutočnosť, že tu nie je takmer nič, ale neprehliadnuteľná je snaha (a veci ako nadšenie, nádej a viera). Cítim sa tu ako pri Jadrane, akurát more chýba, inak je bordel presne rovnaký.

 Kosovo je vo všetkých smeroch balkánskejšie ako balkánska zmrzlina z cukrárne Jadran, ktorá sa kedysi nachádzala v každom meste. V meste vládne permanentný dopravný kolaps a náhodná prázdna ulica je len spojnicou medzi dvoma zápchami. Áut sú prakticky len dva druhy: staré nemecké a nové nemecké Obe sa potom ešte delia podľa toho, skade boli privezené. Golf sa tu chápe ako samostatná značka, zvyšok sa označuje ako Volkswagen. Taxikári jazdia zásadne na tých mercedesoch neviem akého typu, ale určite viete, ktoré myslím. Vospolok si pamätajú pád Berlínskeho múru. Keď som dnes z jedného vystupoval, kľučka mi ostala v ruke.

 Mestská doprava je ako zo zlého filmu, ale nebudem tu dlho, tak ju beriem ako folklór. Inak prisahám, že na bystrickú MHD už nepoviem krivé slovo, až kým ma zase nenaštvú. Aj autobusy sú bez výnimky privezené z Nemecka, niektoré asi aj dosť narýchlo, lebo napríklad ten, v ktorom som sa viezol dnes, mal na tabuli ešte stále napísané Sonnenberg - Schulbus. Priemerná rýchlosť sa pohybuje v rovine voľnješieho poklusu jednonohého vojnového veterána postihnutého tuberou. Všade sa trúbi a čím viac, tým lepšie, občas aj len pre radosť. Na ceste sú samozrejme aj prechody, ale majú výlučne dekoratívnu funkciu. Pri prechádzaní platí pravidlo silnejšieho. Musíte na cestu jednoducho vstúpiť rázne a vaše držanie tela musí prezrádzať odhodlanie, s ktorým chcete dosiahnuť druhú stranu. Vtedy autá zastavia, aj keby to bolo uprostred križovatky (dnešná skúsenosť). Inak nemáte šancu.

 Vozidlá KFOR a OSN je vidieť pravidelne, ale zriedkavo. Vojakov mnoho nie je, ale napríklad náš kurz má pridelených troch švédskych. Neviem a nechcem si dosť dobre predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sa tie jednotky zrazu zbalili. Ono totižto, ak aj nejako pripustíme, že situácia sa tu normalizuje, Kosovci nad sebou potrebujú niekoho cítiť a bude to tak ešte dlho.

 Celá atmosféra, tie ich sny, predstavy, očakávania, nádej, to (ne)fungovanie mnohých vecí a aj to, čo počúvam od miestnych študentov, mi neskutočne pripomína Československo v roku 1990 a všetci vieme, akú dlhú a zložitú cestu sme odvtedy museli prejsť. Bude ju musieť absolvovať aj Kosovo. Tá cesta bude ešte komplikovanejšia a dlhšia. Práve preto tie jednotky KFOR odísť nemôžu. Ale o tom zase niekedy, keď budem mať čas.

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu