O somároch a mercedesoch (dlhší ale informatívny článok o Albánsku)

Autor: Samo Marec | 29.7.2009 o 18:00 | (upravené 8.5.2013 o 15:22) Karma článku: 13,27 | Prečítané:  16033x

Je šesť hodín večer, sedíme v centre starého Skopje, muezíni mi spievajú rovno do ucha a vonku je príjemných štyridsaťtri. Tentokrát to nie je veta na vykreslenie atmosféry, ale zdrvujúca pravda. V Skopje je narozdiel od Prištiny aj rieka a pomerne veľká, ale teplotu neznižuje.

Keď neskôr na brehu tej rieky stojíme pred klubom, máme zaplatiť stodvadsať denárov. Vraj koncert. Vraj rockový. Rock. V hlave sa vynára Kuli a striasa ma. Dobrá kapela?, pýtam sa. Istoty nikdy nie je dosť. Vraj najlepšia. Veď ako inak. O hodinu sme pred tými dverami opäť. Lístok zrazu stojí stopäťdesiat. Koľko?, pýtam sa, aby som sa uistil, že sa rozumieme. Tristo. Eh? Štyristo. Inflácia, že Mugabe môže závidieť.

Cez Kavedarci, kde sa nám podarí mierne pritrúbiť pri ochutnávke vína, smerujeme do Kruševa. Krásne mesto, ktoré mi veľmi pripomína Banskú Štiavnicu, len namiesto kalvárie má socrealistický betónový pamätník. Svadba, ako sa zdá udalosť pre celé mesto, je práve v plnom prúde. Respektíve by v plnom prúde bola, keby nevesta nemeškala. Po polhodine sa dostaví a furt nevyzerá dvakrát nadšene. Zabite ma, ak som naivný, ale moja nastávajúca by v ten slávny deň mohla prejaviť aspoň nejakú radosť.

V noci prichádzame do Ochridu. Nocľah za päť eur. Toto si treba pred ďalším pokračovaním vyjasniť: Priština je o niečo lacnejšia ako Slovensko. Macedónsko je ešte oveľa lacnejšie. Konečne krajina, kde sa aj ja môžem cítiť ako Anglán v Partyslave. Ochrid je nádherný a plný predavačov ponúkajúcich také to malé svetielkujúce a také to veľké tiež svetielkujúce. Keď prechádzame albánsku hranicu, v duchu hodnotím Macedónsko deviatimi prepotenými tričkami z desiatich. Jeden bod sťahujem za malé Cigánča, čo ma chcelo okradnúť.

Albánske cesty sú úžasné. Asi tak päť kilometrov pri macedónskej a gréckej hranici. Potom už tak menej. Vlastne vôbec. Albánske cesty sú príšerné ako Kazík na Silvestra na bystrickom námestí. Síce som ho nevidel, ale VIEM, že bol príšerný. O niektorých veciach sa presvedčovať nepotrebujete.

Prvý dojem z Albánska je prevažne bunkrovitý, prašný a štyridsaťpäť stupňový. Dopravné značenie asi také časté ako slovenskí kozmonauti a značenie, ktoré by bolo aj spoľahlivé...ako by som to len povedal...no proste som na také za celý čas nenatrafil. Ale určite niekde je, veď určite niekde existuje aj minimálne jeden človek, ktorý počúva Roba Kazíka, inak by predsa nespieval, či?

Zo síce hrboľatej a miestami aj len prašnej ale stále cesty prvej triedy odbočujeme na vedľajšiu. Teda, musím sa opraviť. CHCELI sme odbočiť, lebo na mape cesta bola, aj značenie sme nejaké zahliadli, len praktická realizácia chýbala. Vraj kde je vôľa, tam je aj cesta. Zase cigánil ten Dzurinda, výpravca jeden fúzatý. Viete koľko vôle sme mali?! Plné auto. A čo nám to pomohlo?! Nič! Kde nie je cesta tam cesta proste nie je a konec šmitec.

Vraciame sa päťdesiat kilometrov po údolí, ktoré, aby som len nenadával, bolo krásne. Lenže z krásy sa ešte nikto nenajedol ani sa ňou neprikryl, takže to nič neospravedlňuje. Smerujeme potom inou cestou, ktorá by bola klasická dvojprúdová nebyť toho, že v jej strede fungoval ešte jeden improvizovaný pruh pre kohokoľvek predbiehajúceho, predbiehaného alebo vytlačeného zo svojej prirodzenej stopy šialeným šoférom obrovského kamiónu. Už som zdravý naspäť, tak si z toho môžem robiť srandu.

Namiesto o šiestej večer dorážame do Beratu, nášho ďalšieho plánovaného noclažiska o desiatej. Tie cesty, hej. Berat je nádherné mesto zaradené aj do Unesca s klasickou dramatickou scenériou divokých hôr a zapadajúceho slnka. Čistá romantika plus večera s kávou a pivom Tirana spolu za tri eurá. Ideálne miesto na romantickú dovolenku. Zoberte frajerku a pokojne môžete tvrdiť, že to bol váš vlastný nápad. Dostanete plusové body za kreativitu a ešte aj ušetríte. Inak takto, viete, my tuná na SME za články prachy nedostávame, takže ak by ste chceli, číslo účtu pošlem obratom. Z vďaky sa tiež ešte nikto nenajedol.

Ďalší deň hneď zrána vyrážame do Gjirrokasteru, rodiska Envera Hodžu, ale inak krásneho miesta. Mesto si nevyberá, kto sa v ňom narodí. Majú tam obrovský hrad, mešít das dvacec a obchod so suvenírmi, kde vás pozdravia po slovensky, lebo som ich to naučil. Aha, o hrade som chcel. Vo vnútri, tým myslím ako v jednej z miestností už za pokladňou, je zaparkovaný Mercedes. Na nádvorí hrdzavejúci vrak nejakej stíhačky. Nie, neviem prečo tam je, ale dobre sa z nej fotí.

Vážne, všetko je to neuveriteľne krásne, nezasiahnuté prílišnou civilizáciou, ale zároveň zúfalo neturistické. Odchádzam a v duchu si hovorím, že za povedzme dvetisíc eúr som ochotný poskytnúť im nejaké rady ohľadne turizmu. Napríklad, že je pomerne nevhodné, ak sú z polovice hradu urobené improvizované open air toalety a tak podobne.

Následne po drobných komplikáciách a šialenej horskej ceste, na ktorej sa podľa mňa musí zabiť päť šoférov denne, smerujeme do Sarandy, vychyteného to prímorského mesta. Cestu si nepamätám, lebo som od strachu radšej zaspal. Saranda sa každému okolo mňa páčila a mne nie. Stavebný boom je práve v plnom prúde, deväťdesiat percent apartmánov zíva prázdnotou a na takéto veci ja veľmi nie som. Trávime tri hodiny prehliadkou antických vykopávok v Butrinte, čo rozhodne stojí za ten čas a peniaze a potom sa vyberáme na kávu do Grécka, ktoré je prakticky za rohom. Vysádzame Danicu, lebo, chúďa macedónske, potrebuje do Grécka víza, a s ňou vystupuje aj Justas, lebo spolu viete čo. Alebo teda aspoň on vyzerá, že by chcel.

Časť cesty na hranicu je výborná. Postavili ju Gréci, keď to ešte bolo ich, potom Albánci trochu posunuli čiaru a majú desať kilometrov nového asfaltu. Chybičkou krásy je, že päť kilometrov vedúcich k tým desiatim je tak rozbitých, že len vedomie, že toto bude pravdepodobne čítať aj mama, ma odrádza od toho, aby som použil výstižnejšie slovo.

Na hranici nás zastavuje colníčka, ktorá pri pohľade na naše auto obdivne hovorí „Saab....benzin....turbo...super...." a potom dodá „two euro". Už to tak proste je. Pri výjazde z Albánska platíte dve eurá. Nie neviem začo, ale na Balkáne je kopec javov, ktoré nemajú žiadnu logiku a sú dôležitejšie ako jedna minca. Káva v Grécku je asi štyrikrát drahšia a omnoho horšia ako v Albánsku. Bleskovo sa kúpeme a fotíme, aby som každému mohol ukázať, že som sa kúpal a ako debil pritom aj fotil. Vraciame sa do Albánska a pohraničiar na nás pozerá ako na bláznov. Asi nie je veľa turistov, ktorí by sa vracali. No a čo. Nikdy som nechcel byť ako veľa turistov.

Po ceste späť si v Sarande dávame výbornú večeru v katastrofálnej krčme. Po pol hodine čakania na účet sa bez zaplatenia dvíhame, ale po tom, čo sa ozýva streľba z Kalašnikova a ženie sa za nami horda zarastených Albáncov s nožíkmi v ruke, sa vraciame a slušne platíme. Tú streľbu a nožíky som si samozrejme vymyslel, aby som to trochu zdramatizoval, ale na odchode sme už boli.

Je deväť hodín večer, Tirana 250 kilometrov ďaleko a my, poučení albánskou dopravnou realitou, si hovoríme, že za štyri hodiny by sme to predsa len mohli stihnúť. Hej, hovoríme si, lenže hovorí sa kadečo. Napríklad, že istý súdruh Široký jedného dňa dobrovoľne odstúpi zo svojho vyhratého, vydratého a vyhriateho kresielka, alebo že všetci Albánci sú teroristi. Ani jedno nie je pravda.

No ale dosť na tom, že to, čo sme si hovorili bolo asi v rovnakej rovine. V realite sme za štyri hodiny spravili osemdesiatpäť kilometrov. Čertovica krát Branisko na druhú je oproti tomu Podunajská nížina. Poľná cesta medzi Novou Lesnou a Mlynicou najhrubozrnejšou diaľnicou. Nič podobné som v živote nevidel a to som už videl hocičo, napríklad aj Laca Molnára naživo a nie raz. Po štyroch hodinách sme uprostred ničoho museli na dvadsať minút zastaviť, lebo brzdové platničky boli červenšie ako kravata vieme koho. Okolo nás tma, čo bolo svojim spôsobom fascinujúce, ale všetky fascinácie na svete by som bol v tom momente vymenil za posteľ. Ideálne v Tirane. Nakoniec sme sa o druhej ráno dostali do Vlory. Neviem ako, lebo od strachu som zase zaspal, ale proste sme tam boli. .

Ráno sme pre istotu hneď po káve zadarmo (čašníkovi sa páčilo naše auto) vyrazili do Tirany. Cesta bola v poriadku. Na albánske pomery, ale tie sa veľmi rýchlo stanú aj vašimi pomermi, ak ste nešťastnou náhodou práve v Albánsku. Panoramatickú objížďku nerušilo prakticky nič okrem príležitostných samovražedných šoférov, ktorých životnou misiou bolo zobrať vás so sebou do hrobu. Aj po diaľnici sme šli. Asi dvadsať kilometrov, ale diaľnica je všeobecne absolútne zbytočný koncept, lebo na každej ceste sa jazdí koľko to proste dá.

Tirana sa nepáčila ani jednému z nás. Nie je to pekné mesto a trvám na tom. Ak niekedy navštívite Albánsko, okrem pocitu, že ste boli v hlavnom meste, tam nemáte prečo ísť. Pozrel som si zvonku náš konzulát a mal som pokušenie navštíviť konzula, lebo napríklad Caroline sa ozvala svojmu holandskému veľvyslancovi v Prištine a on ju pozval na obed, ale zavrhol som to, lebo je kríza a ja nechcem zbytočne zaťažovať náš národný a sociálny rozpočet.

Ešte príbeh na záver. Z Prizrenu, nie až tak ďaleko od Prištiny, sa stavia diaľnica do Durresu. STAVIA SA, dôraz na priebehovosť a neukončenosť toho deja. Lenže, Vlado Mečiar vie o čom hovorím, pred mesiacom boli v Albánsku parlamentné voľby a diaľnicu bolo treba otvoriť. Aj sa otvorila. Aj sa volá diaľnica. Veď aj Smer sa volá sociálna demokracia. V realite je to presne ako so Smerom. Diaľnica nikde jak sociálny blahobyt na Slovensku. Tá v úvodzovkách cesta je spojením  vražednej horskej estakády, prašných polociest, jednopruhových úsekov a štvorprúdových vrstiev asfaltu, na ktorých akékoľvek pruhy sú len výsledkom dohody zúčastnených. Hej, a majú aj tunel. Jednosmerný ako svojho času Branisko.  To sa nedá opísať, to musíte zažiť. Ešteže sa Vitas naučil v adekvátnej balkánskej miere používať klaksón, inak by som toto už nepísal.

Inak albánskym cestám a ich variáciám zdrvujúco dominujú mercedesy. Viete, ktoré myslím. A potom tie staršie a ešte staršie. A autobusy. Tiež mercedesy. Mercedes vám je ale nanič, keď sa do cesty postaví krava eventuálne na diaľnici v protismere suverénne kráča somár. Život má veľa farieb a toto je jedna z nich.

Aby som tomu dal nejaký praktickejší záver, musím povedať toto. Lonely Planet o Albánsku píše, že je jednou z najbezpečnejších krajín na svete. Ak veľkoryso vynecháte dopravu, je to pravda. Albánci nie sú zvyknutí na turistov a preto ak nejakých stretnú, sú neuveriteľne priateľskí. Jazykmi nehovoria, ale bez nich sa zaobídete. Ak vám nevedia vysvetliť, kde čo je, nasadnú do auta, ukážu vám cestu a je im jedno, že sú práve uprostred kávičky. Otvoria dvere a pustia vás prvých do vnútra. Vždy, až som z toho nesvoj. Aj toto je ich kultúra, nielen pašeráctvo. Namiesto toho, aby ste vy (my) štyria zaplatili za ich (jeho) jeden džús, radšej oni zaplatia vaše štyri kávy.

Mohol by som tu toho vymenovať omnoho viac, ale nemám chuť čítať o tom, ako podporujem teroristov. Kto chce, pochopí, kto bude môcť, overí si to sám a kto nechce, ten bude do konca života žiť vo svojej obmedzenosti a striehnuť, či pod posteľou náhodou nemá Albánca so samopalom a igelitkou plnou ľudských orgánov.. Nemám potrebu nikoho presviedčať, len píšem, čo vidím okolo seba. Albánsko je nádherná krajina a môžem každopádne odporučiť. Zaručujem sa zato desiatimi hrdzavými mercedesmi z desiatich.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo znamená otváranie hraníc? (otázky a odpovede)

Navrátilci, ktorí prišli na Slovensko skôr ako dnes ráno, majú smolu. V karanténe musia zostať.

Komentár Eduarda Žitňanského

Zneužitá nedeľa

Vec by sa však dala vyriešiť jednoduchou zmenou Zákonníka práce.


Už ste čítali?