Tatry 19.11.2004

Autor: Samo Marec | 19.11.2009 o 15:00 | (upravené 19.11.2012 o 9:39) Karma článku: 17,47 | Prečítané:  6042x

Písať o tom, čo nasledovalo dva dni po pätnástom výročí revolúcie, je ťažké, ale niečo napísať treba, lebo čo ak zabudneme aký to bol pocit a začneme pochybovať rovnako ako o revolúcii.

Ten deň si celkom presne pamätám od momentu, keď som si ráno vypočul správu, že sa blíži víchrica. Ďalšia z mnohých povedal som si, lebo prirodzenou súčasťou života v Tatrách vždy boli dve-tri víchrice za rok, pri ktorých pár stromov popadalo a ak sme mali šťastie, na druhý deň sme nemuseli ísť do školy.

Tie víchrice nám dávali pocit, že naozaj žijeme v horách. Stromy nás oddeľovali od okolitého sveta, ktorý sa začínal presne tam, kde končili, čiže niekde pod Pod lesom. Potom už bola Nová Lesná, ale to už nebola tatranská osada ale dedina, ďalej bol Poprad a to bolo nefalšované mesto.

Čiže som si vypočul správy, pomyslel som si, že ešte takú víchricu nevymysleli, aby sme sa jej báli, vybral som sa do Kežmarku, vrátil som sa, pozeral som futbal, hral Tottenham, potom prišli rodičia a potom začal fúkať vietor.

 

 

 

P1090455.jpg

 

 

 

Vietor začal fúkať a my sme sa pozerali na malý lesík, ktorý bol rovno pred oknami. Keď som bol veľmi malý, nechávali sme v ňom na Vianoce srnkám zemiakové šupky, keď som bol väčší, skrýval som sa v ňom a poťahoval z prvej cigarety.

 

 

 

P1090458.jpg

 

 

 

Spadol prvý strom, po ňom druhý, tretí so sebou strhol ďalšie dva, celý ten malý les nám pred očami zmizol v priebehu piatich minút. S ním zmizli moje spomienky na srnky a keď vietor prestal, zmizli aj srnky samotné, veveričky a ďatle. Zo všetkých stromov ostal stáť jediný, ktorý sme očami hypnotizovali, lebo ak, spadol by nám priamo do okien.

Neviem opísať, čo sa dialo počas víchrice, pretože sme len s úžasom hľadeli a neverili vlastným očiam. Pozerali sme sa von oknom, videli svetlá a nevedeli, čo znamenajú. Niekto povedal, že to bude asi Svit, ale to sme si nedokázali ani predstaviť, Svit sme nikdy predtým nielenže nevideli, on bol ďaleko, za stromami, v inom svete. Nemohol to byť Svit a predsa bol. Do sveta som vypisoval esemesky, že Tatry sa zmenili na mesačnú krajinu a sám som si to nechcel pripustiť. Bál som sa tej myšlienky, lebo som si nevedel predstaviť, čo bude potom, čo by asi tak mohlo byť.

 

 

 

P1090456.jpg

 

 

 

Keď sa víchrica ako-tak utíšila, vyšiel som s mamou von. Kľučkovali sme pomedzi kúsky striech a prevrátené kontajnery. Stromy boli naukladané na strechách bytoviek a na sebe, niekde tvorili troj-štvormetrové steny. Nedokázali sme sa orientovať a len podľa pokrivenej a polámanej tabule sme zistili, kde sa začína Nový Smokovec. Električková trať bola zavalená, vedenie potrhané, len signalizácia na prechode bez prestania zvonila. V tej skaze, tme, doznievajúcom vetre a s niekoľkými ľuďmi blúdiacimi po svete, ktorý sa za chvíľu zmenil príliš nato, aby ho dokázali považovať za svoj, znelo to zvonenie ako umieráčik a ja som si uvedomil, že sa niečo zmenilo.

 

 

 

P1090457.jpg

 

 

 

Hej, niečo sa zmenilo, lebo ten les bol náš, bol našou súčasťou, zrazu odišiel a bolo jasné, že v tej podobe, v ktorej si ho pamätáme, už nebude.

 

 

 

P1090459.jpg

 

 

 

Na druhý deň som šiel s mamou do Smokovca kúpiť aspoň tých pár vecí, ktoré ešte nevykúpil niekto iný. Tatry boli odrezané od sveta, nemali sme vodu ani elektrinu. Ľudia sa prechádzali po úplne novom svete trochu posypanom snehom a nechceli plakať, tak sa rozpačito usmievali a s úžasom obzerali okolo seba.

 

 

 

P1090461.jpg

 

 

 

Mal som pocit, že som zrazu nahý, celé Tatry sú odhalené a vystavené, všetci nás vidia a aj my zrazu vidíme všetko. Poprad aj Kežmarok bol na dosah, nepríjemne blízko a nielen to, zrazu sme videli aj ošarpanosť našich vlastných budov dovtedy milosrdne zakrytú za stromami. Neurčito sme chodili z miesta na miesto a nevedeli, kam presne máme ísť, čo máme robiť. Nakoniec si poplakal hádam každý, niekto verejne a niekto len pre seba. Niekomu som povedal, že je to o dosť horšie ako keby ma nechala frajerka, lebo po každej frajerke môže prísť ďalšia zatiaľčo stromy ďalšie neprídu a neviem, či to nebola jedna z najmúdrejších vecí, akú som vôbec kedy povedal.

Vodu nám zapojili asi o tri dni, električka začala na celej trati premávať asi až ďalší rok začiatkom júna, ale vtedy už bolo mnoho vecí ináč. Zmenilo sa niečo vo mne, bolo to ako keby mi ukradli detstvo, zmenili sa Tatry lebo z nich zrazu s lesom zmizli aj zvieratá, mal som pocit, že sa zmenil celý svet.

 

 

 

2.jpg

 

 

 

9.jpg

 

 

 

Je to päť rokov, Tatry sú iné, niekedy pekné, niekedy menej a najlepšie to asi vystihol bývalý šéf Tatranského národného parku Tomáš Vančura: „Tatry päť rokov po smršti vyzerajú presne tak, ako slovenská spoločnosť po novembri 1989. Ľudia nevedia, čo príde, ale vedia, že to, čo je teraz, nie je dobré."

 

 


13.jpg

 

 

 

 

15.jpg

 

Fotografie: Peter Hedera

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Chýbajúce zastúpenie môže slovenských Maďarov pritiahnuť k Orbánovi

Maďarské strany nemajú istú účasť v parlamente.

Komentár šéfredaktorky

Nie je dobré vytvárať kategórie dobrých a zlých Maďarov

Identita etnických Maďarov na Slovensku sa nedá vyjadriť podporou pre Bugára, Bárdosa alebo Viktora Orbána.


Už ste čítali?