Okrem toho som zažil ešte aj klasicky dlhé prednášky, kedy je profesor v celej svojej profesorskosti na míle vzdialený reálnemu svetu a ja zase pochopeniu toho, čo rozpráva. To sa mi, ostatne, stáva občas aj teraz.
Len toť nedávno som si zažil svoje malé súkromné inferno s písaním recenzie na odborný článok o lingvistických univerzáliách. Že ešte k tomu aj po poľsky je úplne jedno, lebo predpokladom akejkoľvek recenzie je pochopenie pôvodného textu a schopnosť zaujať na základe vedomostí istý postoj.
Ja mám vo svojom postoji jasno už dávno, a vlastne je to jeden z mojich najjasnejších postojov vôbec. Som hlboko presvedčený, že, nezávisle od jazyka, ligvistika pre mňa jednoducho stvorená nebola. Trápil som sa, ale stále som mal pred očami onoho libanonského lyžiara z neviem ktorej zimnej olympiády. Síce ho predbehol ďalší pretekár, ale do cieľa došiel. Aj ja som recenziu napísal.
Ale späť k prednáškam. Hej, niektoré vedia byť veľmi dlhé, veľmi nudné a veľmi ranné, čím chcem pozdraviť moju bývalú kolegyňu, ktorej prednášajúci profesor osobne venoval jedno nežné zobudenie. Lenže stále je reč o trištvrte hodine, čo je oproti 120 hodinám len kvapka vody v oceáne. Hoci aj za kvapku vody by študent hocikedy ráno na prednáške dal čokoľvek.
120 hodín a nejaké drobné, pre jasnejší príklad od stredy do pondelka, rozprával v krakovskom Auditorium Maximum Erol Muzawezi, študent zo Zimbabwe, ktorého meno vám nič nemusí vravieť. Počas týchto 120 hodín si mohol za každú celú hodinu odpočinúť päť minút, prípadne si tie päťminútovky nazbierať.
Ako na každej blbosti, ktorej prínos pre môj kariérny postup je nulový, som bol samozrejme pevne odhodlaný zúčastniť sa aj na tomto. Odradilo ma len to, že ak, potom som mal byť kameramanom v atraktívnom čase v nedeľu od druhej do šiestej ráno. Kameraman zo mňa nikdy nebude a aj v danom čase som si vedel predstaviť príjemnejšie aktivity (áno, spal som), takže sa moja účasť nakoniec obmedzila len na každodennú zastávku cestou do knižnice a rannú kontrolu na stránke, či ešte stále žije.
Medzitým čo som sa ja párkrát vyspal a párkrát aj nie, Erol stále žil, ba vyzeral skoro až sviežo. No dobre, od soboty to s ním šlo dole kopcom, ale aj tak. Prechádzal sa po pódiu a pomaly rozprával. O demokracii a tak vôbec, čo sa vám môže zdať otrepané, lenže zase vy nie ste zo Zimbabwe, že jo.
Samozrejme, že sa to podarilo, inak by o tom predsa nikto nikde nepísal. Nešlo pritom o to, že „...už nevie ako na seba upútať", čo si niektorí neodpustili. Cieľom, okrem zápisu do Guinnesovej knihy rekordov, bolo vyzbieranie peňazí na Pan-African Educational Expedition 2010, vzdelávací program v 24 afrických krajinách.
