Kedysi dávno, keď ešte do Tatier chodili Rusi, objednávali si jednu vodku a mysleli tým celú fľašu, som sedel s rodičmi v reštaurácii. Vošiel do nej chlap, povedzme, že sme ho všetci poznali a povedzme, že bol evidentne opitý. Rozhliadol sa po miestnosti, nikoho konkrétne nezameral, my sme mu všetci kývli, čo nezameral presne rovnako a potom povedal Nemám. Znelo to husto. Čo, slov? spýtal sa ho niekto, načo on dotyčného opäť raz nezameral, iba sa neveľmi stabilne zahľadel jeho smerom a povedal ja ti dám slovy! Potom už nikto slov nemal, veď načo aj a rovnako ich teraz nemám ani ja a to som Evu M. videl iba raz. Aj to v repríze a aj to len útržkovito. Väčšinu času som totiž mal hlavu v dlaniach.
Keď sa už bavíme o údajnom chystanom nechutnom exhibicionizme homosexuálov, celkom zaujímavá polemika by mohla vzniknúť napríklad na tému, či a o koľko je nechutnejší v porovnaní s pravidelným, niekoľko týždňov trvajúcim, expozé prestárnutej, síce na svoj vek dobre, ale v globále skôr nemiestne vyzerajúcej ženy bez akéhokoľvek zmyslu pre mieru. S pôvabným dovetkom, že ju pri tom ešte aj sleduje značná časť národa, inak by to predsa nerobila, to je hádam každému jasné.
Mám problém s máločím, ale s uškriekanou repeťáčkou, ktorej šaty síce niečo zahaľujú, ale presne neviem čo (mozog?) a do toho sa ešte správa ako nevychovaná teenska s túžbou upútať pozornosť (čítaj: prísť o panenstvo), tak s tým teda problém mám. A dosť veľký, určite väčší ako s homosexuálmi. V prvom rade preto, lebo je regulérnou a populárnou (!) súčasťou mediálneho priestoru, vrátane náhľadu do jej evidentne šťastného a pestrého sexuálneho života. Tú ochotu, s ktorou sa delí o detaily z neho, považujem za extra nechutnú.
Nie, hoci som nikdy nedosiahol ani odrobinku toho, čo ona, nezávidím jej, pravdepodobne preto, že by som to ani nikdy dosiahnuť nechcel. Áno, viem, že to môžem vypnúť, vlastne ani nezapínať a nečítať. Verte mi, že presne to aj robím a vlastne presne stade to moje znechutenie pochádza. Vy ostatní ste si už možno zvykli.
Druhá vec sa týka Evy M samotnej a volá sa hanba. Takto. Pri priaznivej konštelácii by mi mohla byť babkou a keby aj nie, mamou teda určite. Predstava, že moja mama podobne jódluje, volá polovicu obecenstva zlatinko a druhú deti, mi je odporná. Ešteže viem, že aj jej. Byť ale v akomkoľvek rodinnom vzťahu s Evou, hanbím sa jak ten pes, keď sa už nehanbí ona. To nie je o tom, že sa cíti mladá, hovorí sa tomu aj otál - potál.
Nikto normálny samozrejme v jej veku polonahý po pódiu pobehovať nebude, veď o to ani nejde. Ide o jednu ženu, ktorá sa nasilu rozhodla, že nikdy nezostarne a mediálna kavaléria spolu s vďačným publikom jej pri tom s radosťou asistujú. Nechutné a smutné, pre ňu aj pre nich. Že reálne existujú ľudia, ktorí jej posielajú hlasy, je kompletne mimo môjho pochopu, ale to nič. Na pocit, že žijem v inom svete som si už zvykol, len mám dojem, že z niečoho podobného sa priam nevyhnutne musí osprostievať.