Pozeral som Modré z neba. Dvadsať sekúnd

Autor: Samo Marec | 9.9.2010 o 11:09 | Karma článku: 17,92 | Prečítané:  31567x

Ten náš byt je taký blbý, že keď chcem prejsť z kuchyne alebo z balkóna do svojej izby, musím prejsť cez obývačku, v tej obývačke je telka, ja, aj keď nechcem, ju občas na dvadsať sekúnd zahliadnem a potom píšem takéto články. Mohol by som sa tomu vyhnúť a aj to zvažujem, budem chodiť cez dvere von, potom dole schodmi, von z vchodu a cez okno sa už hádam dáko do izby vyškriabem, ak mi to zaručí, že sa vyhnem evidentne sa začínajúcej jesennej televíznej sezóne. Lebo aj dvadsať sekúnd je niekedy o dvadsať sekúnd viac, ako potrebujem.

Pošta pre teba v tomto predsa len trochu zaostáva, tam si vystačia len s menšími tragédiami triedy A, čiže sirotincami a rozvrátenými rodinami, ale komu nestačí, pre toho je tu Modré z neba, trochu väčšie emo, viac nešťastia, horšie postihnutia a viac diváckych sĺz, o ktoré by išlo, keby o ne išlo.

Existuje také príslovie, že v dnešnej dobe pozitívnej diskriminácie je v Únii najlepšie byť čiernym gayom s ľahkým postihnutím a to by v tom bol čert, aby ste si nezohnali robotu. Trhať sa o vás budú. V dnešnej dobe Modrého z neba je zas ideálne byť čo najviac postihnutý, teda nie čo najviac, ale čo najviditeľnejšie, k tomu by ste ešte mohli byť dieťa a ak máte pocit, že som si túto vetu mohol odpustiť, možno som si mohol, ale pravdivá bude aj tak. Pozor, ja neznižujem nikoho utrpenie, ani sa z nikoho nevysmievam, nezávidím a nechcel by som byť v situácii účinkujúcich, len vravím, že čím väčšia tragédia, tým pravdepodobnejšie Markíza po dotyčnom štekne.

Lenže to nie je všetko, citliví scenáristi v Markíze presne vedia, čo divák chce. Divák chce emóciu precítiť čo najviac a tak Vilo Rozboril sedí na posteli s dievčaťom, ktorému rohovatie koža a nevyzerá to dvakrát esteticky, je pritom empatický a úprimný ako keď Katy Perry rozpráva po slovensky, tej kože sa aj dotkne a robí to za všetkých tých divákov, lebo aj oni by sa tej kože dotknúť chceli, alebo teda vlastne nechceli, potiaľ až tie ich emócie nesiahajú. Stačí takto z obrazovky, cudzie utrpenie je fasa hlavne preto, že je cudzie. Toľkoto som videl za tých asi dvadsať sekúnd.

Zvyšok som už nevidel, ale v Markíze myslia na všetko a tak pozor, prichádza druhý krok. V druhom kroku vykúpenie, teda pardón, dobrý skutok. Dobrý skutok pre účinkujúceho, ktorému sa plní jeho sen a emo vrcholí, lenže to nie je len to, je to aj vykúpenie pre diváka. Keby nebol dobrý skutok, v divákovi, aspoň v tom emočne vyspelejšom, by ostal pocit previnenia, že tragédiu videl, ale happy end chýba, že si len užil utrpenie a nijako nepomohol. Ten dobrý skutok to zachraňuje, divák môže mať dobrý pocit, že predsa len nie je až taká sviňa, ako by sa niekomu mohlo zdať, on to predsa nepozerá preto, aby videl utrpenie niekoho iného. Čo je, samozrejme, pocit úplne chybný, lebo základnou ingredienciou toho ema je PRÁVE to utrpenie, bez neho by markizácky pes nezaštekal. Na priemerného Jožka, ktorý sa veľmi chce stretnúť s Darou Rollins, nie je nikto zvedavý, toto nikto nepozerá, tak si Jožka strčte niekam.

Je to odporné a ešte k tomu odporné fakt že dosť, pretože je to klamstvo od začiatku až do konca, vrátane Vila Rozborila. Tá pretvárka, že niekto z čírej filantropie plní sny niekoho iného, že ide o splnenie nejakého sna a pritom ide len o ukázanie čo najväčšej tragédie, podojenie diváckych sĺz a reklamných zdrojov. Splnenie sna je len nevyhnutným dodatkom a dobrým pocitom ponúknutým zadarmo. Aby sa ľudia necítili ako svine, že sa na to všetko pozerajú len preto, aby videli, akú formu nešťastia Markíza dnes podáva na večeru.

Dvadsať sekúnd, potom som s patričným komentárom odišiel, čítal radšej Agathu Christie a bolo to prínosné čítanie, lebo som sa dozvedel, že existuje niečo ako Škótska hornatina. Čiže záverom pozdravujem pani prekladateľku Annu Diamantovú a verím, že prekladá už len palety niekde v škótskom sklade.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?