Ako Samo spiacu predavačku (ne)prebudil

Autor: Samo Marec | 5.10.2010 o 13:37 | Karma článku: 20,92 | Prečítané:  14556x

Sú predajne potravín a predajne potravín, tie druhé charakteristické aspoň jednou z nasledujúcich vecí: staré kachličky na podlahe, hrkotajúce vozíky, špinavé poličky, obmedzený výber, akcie vypísané na zdrapoch papiera (s gramatickými chybami) a neochotný personál. A že je ich dosť.

V jedných takých, je úplne jedno kde, ale pri práci, ma privádzajú do šialenstva, lebo si ma nevšímajú. Nereagujú na dobrý deň ani na nech sa páči, ich činnosť je obmedzená na nablokovanie, (občas) oznámenie sumy, ale nie vždy, lebo sa z displeja dá aj vyčítať a nastavenie ruky. Myslel som si, že panie sú neživé, nemŕtve alebo prinajmenšom nemé, ale ony rozprávajú. Medzi sebou, pričom ani moje platenie nie je dôvod na prerušenie rozhovoru o Talentmánii, lebo predsa nato, aby ma obslúžili stačí nastaviť ruku, zatiaľ čo bez slov svoju fascináciu recyklovanou estrádou vyjadria len ťažko.

Vlastne aj so mnou sa raz rozprávali, to keď som si kupoval cigarety. Priehradka s nimi bola zatvorená, takže som nevidel, z ktorých si môžem vybrať a trvalo to len pol minúty, kým sa predavačka polonaddvihla a otvorila ju, to všetko v sprievode zvukových aj mimických prejavov nespokojnosti. Predchádzal tomu, pravda, rozhovor. Asi takýto: Poprosím Vás Petry. Nemáme. Sparty? Nemáme. Camelky? Nemáme. Mohol som naslepo hádať aj ďalej, niežeby ma to nebavilo, ale namiesto toho som položil zákernú otázku: A aké máte? Nasledovalo ono zafučanie a otvorenie Pandorinej skrinky. Aspoň som však zistil, že dámy rozprávajú a v nevyhnutných prípadoch dokonca aj so zákazníkmi. Keďže ale odvtedy nevyhnutný prípad nenastal, opäť sa zahalili do mlčania.

Poviem mierne a v súlade s dobrými mravmi, že ma to hnevalo. Od istého času som rozmýšľal, ako by som ich mohol prinútiť k ďalšiemu verbálnemu prejavu alebo aspoň prejavu uvedomenia si mojej prítomnosti ako špecifickej individuality túžiacej po pozornosti. I som dnes prikročil k realizácii diabolského plánu, aspoň som si teda myslel.

Vkročil som do predajne vystriehnuc chvíľu, kedy bola takmer prázdna. Pozdravil som a nedostal odpoveď, nezobral si košík, prešiel rovno k regálu s pečivom, vybral tvarohovú buchtu, vložil ju do sáčku a tými istým vstupom som pomimo pokladní ostentatívne držiac v ruke tovar vykráčal von. Nie úplne, len za pokladňu, lebo som očakával, že sa niečo bude diať. Že niekto zakričí, možno aj nie dvakrát milo, ale zakričí. Že predavačky prehovoria. Rozumiete, netúžil som po ničom viac, ako po teplom slove - dvoch.

Jedna práve pracujúca predavačka však bola zaujatá blokovaním a druhá čítaním, takže si mňa, prechádzajúceho zhruba pol metra od nich, jednoducho nemal kto všimnúť. Moja chyba, uznávam. Nemal som ale plán, v tejto fáze akcie som už plánoval byť pristihnutý, tak som ešte chvíľu nerozhodne stál, potom sa vrátil k čítajúcej predavačke, povedal som jej niečo v zmysle prepáčte, ja som práve okolo Vás prešiel bez zaplatenia a čakal aspoň niečo. Aspoň teraz.

Dotyčná madam neprerušila čítanie, nacvičeným pohybom sa natiahla mojim smerom, sáčok mi zobrala z ruky a bez slova pokračovala v predchádzajúcej činnosti, ktorú vlastne ani neprerušila. Pokiaľ ide o slová, nevyplytvala ani jedno. Chvíľu som tam ešte stál nemiestne ako Svätopluk na hrade a potom som odišiel.

Toľko záver, závery si každý môže vyvodiť aj sám pre seba. A u nás doma občas hovoríme kec še neda, ta še neda.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo máme právo vedieť, či sa Fico cíti zle

Problémy predsedu Smeru môžu ovplyvniť kampaň.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Aspoň Kalavská má hrdosť

Ministerka si demisiou možno naštartovala politickú kariéru.


Už ste čítali?