Skutočné cirkusy sú na úpadku, lebo sa z manéží presťahovali na televíznu obrazovku, sú lacnejšie a bližšie, lebo sa kvôli nim nemusíte ani pohnúť z kresla, ale inak sa nezmenili. Predtým cirkusy a teraz televízie poskytujú ľuďom najlacnejšiu, najspodnejšiu a najprimitívnejšiu zábavu, lenže nekúpte to, keď si pritom z tepla vášho domova môžete povzdychnúť „Fuj, to je odporné," a potom sa na tú odpornosť nerušene pozerať. V tomto je telka super, bohovsky zjednodušila ukájanie základných pudov, medzi ktoré patrí aj túžba vidieť niečo, čo ste ešte nevideli. Veď tie cirkusy nevznikli náhodou.
Áno, ide o Kleopatru z Turca, hoci nie úplne v prvom rade.
Áno, ide o ňu, ktorá je jedinečná jedine tým, že si vo svojej prostote neuvedomuje vôbec nič a potom ešte tým, že chlastá a nehanbí sa za to. Do konca roka sa ňou ešte v cirkuse s názvom Jojka budeme môcť kochať, potom na ňu zabudneme, lebo ju nahradí niekto iný a ona bude žiť ďalej svoj nešťastný ale zároveň zázračne jednoduchý život. Každému to bude jedno a mne najviac, lebo si myslím, že každý má právo si svoj život zničiť, ak mu teda nevie napadnúť nič iné, čo by s ním mohol robiť. Možností je viac než dosť, lenže ľudia tak celkovo nevedia, čo si so svojimi životmi počať, to si myslím tiež. V konečnom dôsledku sa potom po obrazovkách producírujú martinské Kleopatry a zástupy iných, jej podobných, ktorí len prezentujú svoje rôzne sociálne a iné deprivácie.
A čo? A nič, mne je to napríklad úplne jedno, sú to ich životy, len sa potichu zamýšľam nad tým, že aj takýto človek, pripravený spraviť čokoľvek za krabicu Hradnej sviece, má rovnaké volebné právo ako ja. Na Jojke Kleopatra z Turca, v parlamente hokejista zos Košicoch, takto to dopadne, keď majú ľudia radi zrůdy, trpaslíkov a iných šašov. Fuj, je to odporné.