The situation was becoming serious. Young Renton noticed the haste with which the successful, in the sexual sphere as in all others, segregated themselves from the failures.
Viete, ktorý to je film? No vidíte, hneď viete, na čom ste.
*
Celý jeden článok som mal na túto tému napísaný. Bol by mal vysokú karmu aj čítanosť, v diskusii by mi polovica ľudí písala, že som to vystihol úplne presne a druhá, že som to nechutne zgeneralizoval. Volal sa Žena v jej veku a bol o nich. Potom som ho zmazal, zdal sa mi prvoplánový, ale teraz mi to tu sedí ako Fico do basy, tak to opäť napíšem.
Žena v jej veku má problém: je vzdelaná, úspešná, šikovná, inteligentná a atraktívna, napriek tomu nemá partnera. Nezriedka má auto a byt. Nie vždy, len nezriedka. Oblieka sa na úrovni, lebo svoju úroveň pozná. Žije osamote, lebo daňou za úspech je to, že pracuje do noci a cez víkendy. Nemá čas a nemá priateľov, tých jej nahradili kolegovia, zato má tak od 26 do 32 rokov a veľmi nepríjemný pocit, že jej život uniká pomedzi prsty. Nazvime to biologické hodiny, úzkosť alebo samota, hovoríme o tej istej veci, ktorá jú vedie k tomu, že robí zvláštne veci. Zbesilé hľadanie životného partnera je z nich ešte relatívne najneškodnejšie, ale hľadá si ho, lebo čas plynie a výber sa zužuje. Málokedy uspeje, lebo zbesilosť s úzkosťou je kombinácia vhodná prinajlepšom do tragikomédie. Vlastne kráča od omylu k omylu.
Človek sa s každou knihou stotožní vtedy, keď je v nej napísané niečo, čo mu je dôverne známe a ja som sa s Homo asapiens stotožnil preto, lebo tie ženy sa pohybujú v mojom bezprostrednom okolí. Poznám ich. Bratislava je plná mladých ľudí, ktorí večery trávia osamelým pitím alkoholu a čakaním na lepšie časy.
Ó mládež naša, tys' držiteľkou rána, povedal na túto tému Hviezdoslav.
Aby sa nezabudlo, tá kniha je aj o mne. Táto veta ma napríklad vystihuje úplne presne:
Má dvadsaťosem rokov.
*
Homo asapiens obsahuje všetko, s čím sa bežne potýka toľko mladých ľudí, že ich počet by ľubovoľnej strane stačil na vstup do parlamentu, pravda jedine za predpokladu, že by sa tá strana volala ASAP. Obsahuje nefunkčné vzťahy, neexistujúce víkendy a absenciu sveta mimo práce. Ako títo ľudia prežívajú neviem, lebo skôr len stojím na okraji a pozorujem. Po ceste som sa napríklad naučil, že preložiť päť strán za hodinu sa nedá nie preto, že by sa to nedalo stihnúť, lež preto, že ak píšete prirýchlo, váš firemný Mac vám sám od seba začne vyrábať preklepy. Tak je to.
Súčasná slovenská literatúra má mnoho nazvime to spoločenských fenoménov, do ktorých ešte ani nezabŕdla a potom to vyzerá tak, že tie fenomény neexistujú. V tomto ohľade sa knihe Rada Ondřejíčka dá pripísať plus zato, že mapuje fungovanie celého jedného sveta, ktorý je navyše svetom zahľadeným sám do seba. Robí to elegantne, zručnosť autora je nespochybniteľná a niekedy aj prekvapujúca.
Hoci sa totiž poznáme a ja teda môžem potvrdiť, že naozaj nie je bezcitnou obludou, vetu ako Oveľa častejšie som sa však usiloval zapamätať si čo najviac detailov, pretože som vedel, že toto sú dobré časy a každá spomienka na ne sa mi ešte niekedy môže zísť, by som od neho nečakal. Odhaľuje ho, vlastne celá kniha ho odhaľuje ako citlivého človeka.
Spomínam to tu, lebo som sa s tou vetou stotožnil, sám to tak totiž niekedy robím. Teraz nie sú zlé časy, ale keď sa občas vyskytnú, vyťahujem si malé detaily z tých dobrých. Majú podobu fotografií, nie krátkych filmov a už som sa dokonca pristihol aj pri tom, že si uvedomujem, keď tie fotografie v dobrých časoch robím. Toto si presne takto musím zapamätať, poviem si vtedy.
Celý stotožnený teda udeľujem desať asap mailov z desiatich.
