reklama

Cesta domov

Je to napínavé, jeden ťah a prehrám, dva ťahy a kúsok šťastia k nim a stále môžem vyhrať. Na to, že som hneď skraja prišiel o dámu, to nie je zlé. Nedohráme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

„Poďme domov, potrebujem sa ešte pobaliť, ráno idem," poviem.
„Poďme," povie Peťo a pozrie sa na hodinky. Je desať. „Akurát čas, kedy začnú vyliezať."

Ideme.

Nie je to dlhá cesta, za normálnych okolností pätnásť, možno dvadsať minút a teraz, keď je akurát ten čas, kedy začnú medvede vyliezať, kráčame tak rýchlo, že by sme možno aj bežali. Ak by to nebola tak trochu hanba.

Rozprávame sa, takto to vyzerá prirodzenejšie, nie je to len obyčajný úprk domov, ale aj tak máme oči na stopkách. V tme sa snažíme dohliadnuť čo najďalej a vopred identifikovať každú neurčitú masu niečoho tmavého. Pomedzi reči počúvame zvuky naokolo, uši citlivo nastavené na čokoľvek, čo by sa podobalo na ten jeden zvuk, ktorý nechceme začuť. Nemyslím si, že vieme, čo by sme robili, ak by sme ho aj naozaj začuli, ale možno je predsa len lepšie mať aspoň chvíľu na to, aby ste si uvedomili, že neviete, čo máte robiť, ako nečakane stáť tvárou v tvár medveďovi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Doma je to vždy zvláštne, tá cesta, zmes samých could have beens, might have beens were nots, lenže nič nie je dôležité menej ako to, čo sa nestalo. Teda vlastne si ani nie som celkom istý, či je to pravda, ale znie to skoro ako životná múdrosť a aj tak, načo sa donekonečna zaoberať tým, čo mohlo byť, nebolo a je inak. Minule mi niekto vyčítal, že vždy píšem len o iných, o sebe nikdy. A tak.

Ideme.

Prejdeme popri potravinách a apartmánoch nad nimi, prejdeme popri Dome služieb, ktorý je veľký, prázdny a pozvoľna splývajúci s prírodou. Míňame poštu, ktorá už nie je poštou, ale ešte stále čaká, kedy sa stane tými ďalšími prázdnymi apartmánmi, ktorými sa stať má. Hneď za ňou hotel Tatrys, bývalý Telecom a ešte predtým Budovateľ. Minulý rok vo vetre ešte povieval transparent, ktorý ponúkal izby po desať eur, ale ten rok ho už, zdá sa, odfúkol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prejdeme aj cez cestu a okolo Európy, ktorá sa už roky pozvoľna rozpadáva a okolo bývalého kina. Sám doma 1 a 2, Winnetou 1,2 a 3, Karate Kid, Votrelec aj Sex Pistols: The Filth and the Fury, to všetko som v ňom videl. Z reštaurácie pri ňom sa ozýva hudba a dáva nám aspoň trochu istoty, lebo ešte stále kráčame ostražito a najmä rýchlo. Cez deň bolo mesto plné turistov, ale na noc všetci odišli a ani tie lampy už nie sú to, čo bývali. Všetci ľudia sa tu radujú, znie z tej reštaurácie, ale môžem sa mýliť.

Ideme ďalej po jedných aj druhých schodoch a okolo Palacky. Ak by sme sa chceli pozrieť, veľkými oknami by sme videli do spoločenskej sály, ktorá, odkedy si pamätám, hostí stále rovnaké zábavy s dychovkou z reproduktorov a girlandami na stĺpoch. Hoci tie girlandy som si možno len vymyslel, nikdy som tam nebol. Lenže čo iné by tam malo byť, ak nie práve ony. Dokonca aj búchanie bowlingových gulí v Hoteli Park o niečo ďalej nám teraz pripadá ako spriatelený hluk, zvuk vytvorený človekom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prechádzame okolo toho, čo ešte (ne)ostalo z Vily Lieska a už sa ani nerozprávame. Už len počúvame. Na chodníku ďaleko pred nami vidíme konečne niekoho, kto nám ide oproti. Hýbe sa tiež rýchlo, ruky vo vreckách a pozerá pred seba ako niekto, kto to chce mať hlavne rýchlo za sebou. Si zober, konečne sú ľudia šťastní, keď niekoho stretnú, povie Peťo. Stretávame sa niekde pri bývalej pekárni a zaželáme si dobrý večer.

Potom už sme na križovatke. Peťo to má domov dvadsať metrov, mne ich ostáva dole cestou okolo posledného prázdneho apartmánového domu zbehnúť možno sto. Práve vtedy a práve tam začujeme z húštiny, ktorá pod cestou vyrástla po popadaných stromoch, trojhlasné mručanie. Áno, môžu to byť jelene, aj tie majú práve ruju. Pozrieme sa na seba, ani ruky si nepodáme, len si povieme tak čau. Šnúrky na teniskách mám zaviazané, ešte v taške v zväzku nahmatám ten jeden kľúč, ktorým sa odomykajú dvere a rozbehnem sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Videla som medveďa, stál vedľa môjho auta, napíše na druhý deň z toho istého miesta kamoška.

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu