Na Račku prestupujem z električky na autobus. Vedľa mňa študent, tiež ide na Hlavnú stanicu, na chrbte veľký ruksak a vpredu menší, v rukách dve igelitky a na zemi ešte ďalšia. Z ruksaku mu trčí dáždnik, takto to chodí, keď človek musí naraz odniesť všetky veci, ktoré za rok nazbieral.
Sme na stanici. Zohne sa, lenže si nevšimol, že rúčka dáždnika sa mu medzitým zachytila o tyč nad hlavou a nepustí ho. Komicky sa zakolíše. Skúša sa zvesiť rukami, malý moment babráctva, potom sa stavia na špičky a podarí sa mu odháknuť. Zo zeme mu dvíham igelitku, sám má toho predsa len dosť, ale som ešte nešikovnejší ako on, takže sa uško roztrhne a na podlahu čoraz prázdnejšieho trolejbusu sa vysypú misky. Aj s vrchnákmi, čo je vec, s ktorou som mal vždy problém. Jedného alebo druhého bolo vždy akosi viac.
Pozrieme sa na seba. Misky?, mohol by som sa ho spýtať, misky, mohol by prikývnuť, ale načo. Synovia si rozumejú bez slov, chcelo by sa takmer povedať, že sú predsa všetci synmi rovnakej mamy. Pozbieram ich a podám mu igelitku.
*
Kedysi sme neboli v Európskej únii a do Prahy sa odchádzalo žiť. Bola tak ďaleko, ako sa len dalo ísť. Prvé veľké mesto za hranicami, miesto, kde sa diali veci. Všetky, mohli ste si vybrať, aspoň tak som si to predstavoval. Žije v Prahe znelo ako žije v tom veľkom svete a je tam úspešný, alebo aj to som si tak len predstavoval. Nie vždy to bola pravda.
Na Veľkú Noc v roku 2001 ešte neboli internety, takže ma náhle ochladenie prekvapilo. V Tatrách bolo tak príjemne, ako len v polovici apríla môže byť, ale keď som prišiel do Prahy, snežilo. Nebol som na to pripravený a vôbec, celé to stálo za jedno velký kulový. Dospievanie praje problémom, zhodneme sa s Aničkou, keď ideme hore Václavákom. Väčšia pravda hádam ani neexistuje. Dospievanie je celé jeden veľký problém a ak náhodou práve nie je, problém sa vymyslí. Vymýšľaniu dospievanie praje tiež.
Takže bola zima a ja som pred cestou späť sedel tri hodiny na Hlavnom nádraží, ktoré vtedy, pred dvanástimi rokmi, vyzeralo presne rovnako, ako vyzerá Hlavná stanica dnes. Písal som beznádejné básne, o ktorých takto po rokoch viem, že boli naozaj beznádejné. Počúval som Livin' in Exile od Blood For Blood, čo zas bola naozaj beznádejná hudba. Vravím, tak, ako to pred ním a to po ňom, nebolo to najlepšie obdobie. Možno aj preto, že som do školy práve čítal Nevestu hôľ.
Zdvihol som sa od nej a šiel si za posledné peniaze kúpiť bagetu. Bolo okolo polnoci. Máte citron? pýtal sa chalan predo mnou, taký chudší. Hezká prdel, povedali mi bezdomovci, keď som okolo nich prešiel. Já vím, odpovedal som, aby si nemysleli, že som nejaký turista.
Niekedy vtedy mi Peťo podal album Stereophonics, to je nejaký britpop, to sa ti bude páčiť, povedal a ja som to bral ako urážku. Málo vecí bolo vtedy horších ako podozrenie, že by sa mi britpop mohol páčiť, lenže nedávno som počúval Adele a nijako veľmi mi to neprekážalo, takže už ani o tomto neviem, čo si mám myslieť.
Pri počúvaní som prišiel jedine na to, že ľudia vo svojej túžbe po symboloch stále hľadajú nových Beatles a nového Maradonu. Stále dávajú osvedčené prívlastky a hľadajú nástupcov odídených hrdinov namiesto toho, aby sa uspokojili s tým, že Oasis sú len Oasis a Messi je len Messi. Pričom na tom nie je nič zlé - väčšina ľudí by bola absolútne spokojná s tým, že je iba Leom Messim. No a tiež, že niekedy kráčame po prirodzenej ceste, robíme správne rozhodnutia a nakoniec zistíme, že nás tie úplne správne rozhodntia priviedli k nesprávnym výsledkom. Aj keď to je taká letná myšlienka, tak neviem, ako s ňou naložiť.
*
Boli sme tam na stužkovej, tesne po 9/11, pod svätým Václavom boli kytice kvetov, ale rokmi sa Praha zmenila. Svet sa posunul. Zmenila sa na prestupnú stanicu, vždy na začiatku leta a na jeho konci som z nej odlietal niekam, kde som si myslel, že bude lepšie a potom sa nevedel dočkať návratu domov.
Medzi príchodom vlaku a odletom lietadla som sa stretával s niekým z tých, ktorí tam ešte stále žili, nachvíľu, raz za rok, ale bolo ich čoraz menej. Pomaly sa vracali domov alebo, naopak, odchádzali ešte ďalej, Praha sa zredukovala na dve stanice, letisko a metro medzi nimi. Občas nocľah.
Práve preto sa treba niekedy vrátiť a byť za turistu. Sedieť v hospode a hovoriť, že je to tu lepšie, lebo lepšie je to všade tam, kde je človek turistom. Sadnúť si k Vltave a vedieť, že nie je žiadna práca, do ktorej treba ísť. Treba zájsť do Prahy a splniť si sny.
Kedysi som napísal, že existujú kapely, o ktorých je človek presvedčený, že ich nikdy neuvidí. Sú totiž natoľko úžasné, že musia zákonite obývať akýsi paralelný vesmír plný geniálnych ľudí. Rokmi nadobudli podobu chiméry, abstraktného sna. Pred dvoma rokmi som sa takto pozeral na Pulp a Portishead a keďže som ich pred sebou naozaj videl, musel som uznať, že sú ľudskými bytosťami. Keď bude mať o niekoľko dní koncert Bad Religion, bude to ďalší zo splnených snov. Tie sny sú skvelé nie preto, že sa plnia, lež preto, že som ich mohol snívať. Nemyslím si, že ich niečo nahradí, lebo na nič ďalšie nie som ochotný pätnásť rokov čakať bez toho, aby som niečo urobil.
A presne s rovnakým pocitom naplneného a odchádzajúceho sna som sa v Prahe pozeral na Neurosis. Boli skvelí, ale bolo to jedno. Aj ak by boli hrozní, starí, ak by boli púhym odleskom bývalej veľkosti a zvuk hrozný, nezáležalo by na tom. Neprišiel som predsa na turné k novému albumu, ale splniť si sen, ktorý som si predstavovať začal ešte v minulom tisícročí. Predtým, ako sa splnil, som ho videl tisíckrát, tu v Lucerne alebo niekde inde. Oni na pódiu a ja pod ním.
Neexistuje veľa kapiel, ktoré by počas celého koncertu nemuseli povedať jediné slovo, takých, ktoré len vstúpia na pódium a všetko ostatné nechajú na hudbu, lebo kvôli nej na tom pódiu predsa sú. A tak hrali, nič viac si nepamätám, hoci som tam určite bol. Lenže potom skončila Locust Star, ten moment musel nevyhnutne prísť a ja som to vedel. Zaznel posledný obrovský potlesk a bol koniec. Žiaden prídavok, žiadne my akože odídeme a vy nás akože zavoláte naspäť. Všetko, čo malo zaznieť, zaznelo.
