reklama

Ako sa na Slovensku vydáva kniha

Na prelome rokov som knihu dopísal a v januári oslovil štyri vydavateľstvá. Nerobil som si ilúzie o tom, že som práve dopísal veľdielo, ktoré navždy zmení tvár slovenskej literatúry, to, ostatne, ani nebolo cieľom. Bol som však presvedčený, že som napísal niečo, za čo sa hanbiť nebudem musieť a že, keďže som si za tie roky vybudoval nejaké meno, mám v rukách aj niečo, čo by sa malo pomerne dobre predávať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (139)

Prvé pokusy

Niečo málo som vedel o tom, v akej kondícii slovenský knižný trh je (pozdravy do TK Libri) a tak som nemal prakticky žiadne očakávania, najmenej zo všetkého finančné. Ak chcete knihu písať kvôli peniazom, nemusíte ani začínať. Skutočnosť sa však ukázala byť ešte horšou a zatiaľ čo nie som ani zďaleka najmúdrejší, toľko ešte viem, že keď sa nabudúce budú vydavatelia čudovať, prečo ľudia zvysoka kašlú na tie úžasné knihy, ktoré vydávajú, s hľadaním odpovede by mali začať od seba.

Z prvého vydavateľstva mi neodpísali dodnes a v druhom sme sa nezhodli na tom, čo je a čo nie je literatúra. Aby ste mi rozumeli, je to úplne v poriadku, vonkoncom nečakám, že sa každý bude vrhať po mojom veľdiele. Jednoducho sme sa nezhodli. S tretím sme sa dohodli, ale bolo to vydavateľstvo malé a ja som logicky radšej chcel niekoho väčšieho s vidinou lepšieho servisu. S vidinou. A tak som sa stretol s ľuďmi zo štvrtého vydavateľstva.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To už bol marec. Rukopis som im poslal v januári a nedostal žiadnu odpoveď, tak som sa pripomenul a potom ma pripomenul aj niekto iný. Možno sú moje predstavy o stretnutiach nereálne, možno očakávam priveľa, ale toto bolo pre mňa prebudením do reality. Opäť, záleží mi na tom, aby bolo jasné, že nemám o sebe prehnanú mienku a nemyslím si, že by každý mal s nemým úžasom hľadieť len preto, že som vošiel do miestnosti, ale povedzme, že otázka A kto si ty vlastne? ma zarazila. Aspoň, že povedali, že knihu vydajú. Potešil som sa, lenže hneď potom sa spýtali A o čom je vlastne? Vy ste ju nečítali?, spýtal som sa pre zmenu ja. Dvadsať strán, odpovedali. Ale vydáme ju. Takže tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A čo je to ten internet?

Vzal som to vtedy zoširoka. Začal som tým, že existuje internet, že na ňom existuje, povedzme, skupina ľudí, ktorí niečo píšu, týchto ľudí iná skupina ľudí číta a tak celkovo sa zaujíma o to, čo si títo ľudia myslia, čo robia, čo čítajú a tak podobne. Vysvetľoval som, že existujú blogy, že existuje nejaký Facebook a online svet, že v tomto prostredí je propagácia knihy, ak je tá kniha dobrá, úplne zadarmo, maximálne za niekoľko desiatok eur.

Vysvetľoval som tie zákonitosti jednu po druhej, hovoril som o paralelnom svete, ktorý zatiaľ žiaden vydavateľ poriadne nepodchytil a zrejme mu ešte ani neporozumel. Namiesto toho si všetci ešte stále myslia, že knihy predávajú výhradne letáky a veľtrhy, že online je svetom mimo alebo pod ich úroveň, ktorý nestojí nielen za snahu, ale ani za poriadne čítanie mailov aspoň raz za týždeň. Logicky majú vydavatelia pocit, že tie knihy, ktoré s toľkou námahou vydávajú, čitatelia nekupujú, keď nerobia nič preto, aby ich spropagovali. Online svet sa im nemusí páčiť a môžu ním aj pokojne opovrhovať, ale súvisí s tým, čo robia, tak ho nemôžu ignorovať, najmä ak je kontakt s čitateľmi najjednoduchší v dejinách a zaberie tak dve minúty denne. O niekoľko mesiacov neskôr som sa s týmto vydavateľom stretol na diskusii o blogoch, pred jej začiatkom sa ma znova spýtal, čo to tie blogy vlastne sú. Takže tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A to ešte nebolo všetko. Keď som tú knihu už napísal, bol som jej pripravený pomôcť. Pracujem predsa v reklamke, povedal som im, pracujem s ilustrátormi, ktorí zadarmo a radi spravia nielen obálku, ale aj ilustrácie, povedal som. Dokážem vám ušetriť peniaze, ktoré potom môžu ísť do kvality, dokážem sa postarať o to, aby tá kniha vyzerala naozaj dobre, môžem dokonca vymyslieť kampaň na spropagovanie za minimálne náklady, je to predsa moja kniha. To nie je tak, že by som prišiel s rukopisom a očakával, že mi zaň budú do úst padať pečené holuby, lebo Samo Marec napísal knihu. Ako som na nej makal pred, som ochotný na nej makať aj po jej napísaní. Dokážem napísať anotácie a tlačové správy, vybrať úryvky, pomôžem, kde môžem, len hľadám niekoho, kto mi ju za prijateľných podmienok vydá a rozdistribuuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj k podmienkam sme sa totiž dostali a v tomto bode je namieste ich spomenúť. Pamätám si, že na gymnáziu som si bežne kupoval knihy, ktoré vtedy stáli 200 aj 250 korún, bežne som na jednu minul mesačné vreckové. To bolo pred pätnástimi rokmi, na prelome Mečiara a Dzurindu, platy sa odvtedy rapídne zvýšli (áno, aj tie nižšie), knihy sa však stále predávajú za porovnateľné ceny. Vydavatelia robia všetko preto, aby ich zmestili pod magickú cenu desiatich eur, čo je suma, ktorú ktokoľvek nechá v piatok večer v podniku a to ešte ani nebol prvýkrát na záchod.

Desať eur je ich maloobchodná cena, autor však v skutočnosti dostane zhruba 6 až 8 percent z ceny veľkoobchodnej. U autorov bestsellerov je to zaiste viac, toto bola ponuka, ktorú som dostal ja. Z 10 eur teda, buďme optimisti, dostane 75 centov, a pokojne si to vynásobte aj piatimi tisícmi, veď nech je to bestseller. Máte výslednú sumu, ktorá vás odmení za ak už nie roky, tak určite mesiace námahy, navyše väčšinou násobíte omnoho nižším číslom. Pre úplnosť musím doplniť, že po vysvetlení, čo všetko viem pre knihu urobiť, mi bol ponúknutý autorský honorár. Ten honorár bol stopäťdesiat eur. Toľko na tému knihy a peniaze, vynechávam vulgarizmy, lebo to bolo samé p*či sem a k*rva tam, mal som pocit, že oproti mne nesedí vydavateľ ale dlaždič. Mnoho ďalších vecí vynechávam, aby to nevyznelo ako osobná pomsta, ktorou tento článok nie je. Na nikoho sa nehnevám, nikomu nič nezazlievam, veď preto nemenujem. Nesťažujem sa, o peniaze mi nejde. Len popisujem, čo som zažil.

A čo teraz?

Prebudil sa vo mne punkáč, oprášil som DIY a povedal som si, že ak to nikto nechce urobiť tak, ako ja, je načase, aby som si to tak urobil sám. Bude lepšie spojiť sa s ľuďmi, ktorí síce nemajú veľké prostriedky, ale s tými malými robia, čo môžu. Bude lepšie mať istotu, že všetci zúčastnení pre tú knihu urobíme všetko, čo budeme môcť, namiesto toho, aby bola len ďalším produktom vo vydavateľstve, ktoré v podstate nezaujímam, zaujímajú ho len peniaze, ktoré mu dokážem zarobiť a aj to za zlých podmienok. Že ak to skúsim s ľuďmi, s ktorými ma okrem spoločného cieľa spájajú aj priateľstvo a nejaké, ehm, hodnoty, spolu azda nájdeme spôsob, ako knihu vydať.

Vrátil som sa teda k tomu malému vydavateľstvu, spojil som sa s istým kníhkupectvom. Spolu sme sa stretli a preberali, čo kto z nás vie urobiť a kto vie ako prispieť, každý z nás predsa má známych a priateľov, každý má svoje kanály. O peniazoch sme sa nerozprávali, dôležité pre nás bolo, aby kniha vyšla tak, že budú všetci spokojní. Pre každého v nej bolo niečo, pre mňa bolo dôležité, že mám pri jej vzniku rozhodujúce slovo.

V tomto momente sa však ozvalo jedno z najväčších vydavateľstiev. Dostal som pozvánku na pondeľňajšiu kávu a rozhodol sa na ňu ísť, aby som si vypočul, čo mi chcú ponúknuť. Aspoň už nenadávali, za to rozprávali o tom, ako najlepší majú ísť iba s najlepšími, o tom, že mi určite dokážu ponúknuť takú sumu, aby som bol spokojný (vykašľal sa na ostatných). Argumentoval som, že už sme, síce len ústne ale predsa, dohodnutí a že si takéto dohody ctím, dupľom ak ide o ľudí, s ktorými ma spája aj niečo viac, ako len biznis. Nepočúvali. Hovorili ďalej, väčšinou o peniazoch, a vtedy som zase ja nepočúval ich. Nerozumeli. Mali sme sa stretnúť ešte raz a keď sa už neozvali, bol som rád. Bol by som im opäť zopakoval len to isté.

Kniha, ktorá nakoniec vyšla, je tak spoločným dielom autora, vydavateľstva a kníhkupectva. Každý z nás do nej investoval svoje peniaze a čas. Peniaze sa možno vrátia a možno nie, možno na nej niekoľko sto eur zarobím, ale to nie je podstatné. Ak by som ju bol vydal klasickým spôsobom, oplatilo by sa mi to azda viac, ale po tom všetkom si myslím, že sú aj dôležitejšie veci. Venoval som jej aj po vydaní množstvo času, my všetci sme museli zariadiť množstvo vecí, robili sme to popri práci a na úkor voľného času. Miestami to bolo nesmierne únavné, ale pre mňa je podstatné, že som na nej pracoval s priateľmi a na konci je presne taká kniha, akú som chcel. Dokázali sme, že sa dá vydať tak, aby boli spokojní všetci a aby som sa napríklad ja ako autor necítil len ako zle zaplatený robotník.

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu