Tá dilema je taká jednoduchá, že vlastne ani žiadnou dilemou nie je: buď sa totiž stotožňujem s tým, kto vlastní médium, pre ktoré píšem, alebo sa s tým nestotožňujem. Ak sa spoluvlastníkom stane skupina, ktorá je v mojich očiach jedným z dvoch najvýraznejších symbolov prerastenia štátu a oligarchov, ak je pravdepodobne aktérom najznámejšieho korupčného škandálu v dejinách, stotožniť sa s tým neviem. A keďže nový vlastník odíde len sotva, je čas aby som odišiel ja. Koniec, bodka, ďalej nie je o čom rozmýšľať.
Za takmer sedem rokov som napísal vyše 400 článkov, ktoré si spolu prečítali takmer štyri milióny čitateľov. Niektoré z nich sú zmazané, lebo za nič nestáli a niektoré si ešte stále prečítať môžete aj napriek tomu, že za nič nestoja. Tie najčítanejšie nie sú ani zďaleka najlepšie, vždy som najradšej písal o knihách a cestovaní. Hádam som občas prispel niečím hodnotným.
Bola by škoda tie články zmazať, mapujú predsa všetko to, čo som za sedem rokov zažil a ako som sa zmenil. Svojim spôsobom sú teda denníkom, pre mňa osobne sú aj vzácnymi spomienkami a tak tu budú, až kým neskončí internet alebo sa nestane niečo iné. Nebyť blogu, môj život by predsa vyzeral úplne inak.
Tak ako pri každej inej veci, na ktorú si človek zvykol a považoval ju istým spôsobom za svoju, je aj v tejto rozlúčke kúsok smútku, ale je to skôr nostalgia ako hnev. Ak by som pocit mal zhrnúť do jediného slova, to slovo by bola škoda. Čo už, ďalej to nejde; tak, ako rozumiem redaktorom, ktorí v novinách ostanú, rozumiem aj blogerom, ktorí na SME budú písať ďalej. Neočakávam nič, robím len to, čo by urobil každý, kto by sa dostal do svojej vlastnej úzkej a slepej uličky.
Ďakujem všetkým.