Samo Marec
Krátko o dôležitosti hygieny v letných mesiacoch
Život má byť ťažký, vravievala kedysi Soňa, no a v tom ťažkom živote je niekoľko veľmi nepríjemných vecí, ktoré vás môžu postretnúť:
Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Život má byť ťažký, vravievala kedysi Soňa, no a v tom ťažkom živote je niekoľko veľmi nepríjemných vecí, ktoré vás môžu postretnúť:
Bol som v Bille. Nie v tej na Námestí SNP, hoci aj tá má svoje čaro: pani - skôr slečna - v pokladni má na krku vytetované ACAB a to je pekné, sám by som nedokázal dať lepšie najavo, že nikdy v živote nemám záujem o kariéru.
Zaznieť to musí a mohlo by to zaznievať ako refrén, ale napíšem to iba raz a predstavme si, že sa to opakuje po každej vete: bratislavský zimný štadión je predražený a hotel vedľa neho symbolom toho, ako to tu chodí. Lenže odkedy Slovan hrá v KHL, je to trochu problém.
Ak uprene hľadíte na hrudník trinásťročného dievčaťa, pomerne neprekonateľný problém tkvie v tom, že uprene hľadíte na hrudník trinásťročného dievčaťa. Ja to však v momente, kedy vstupujeme do deja, robím, lebo toto je podľa všetkých kritérií krčma, kde sa práve chystá koncert a na programe nie je Rachmaninov. Dnes večer do tanca hrá Čad. Ona tu napriek tomu je.
Mávali sme kedysi vrátnika, ale už ho nemávame, pobral sa na staré kolená o vlastnú vinicu starať a chýba mi, veľmi mi chýba, lebo som sa pri ňom vždy cítil výnimočneší než v skutočnosti som. V skutočnosti nie som výnimočný vôbec.
Ten obchod má dve krátke uličky a ja nikdy neviem, načo sú v ňom štyri predavačky. Niekedy ešte na konci regálov stojí holohlavý chlap v teplákoch, zrejme majiteľ, lebo keď nestojí tam, sedí v kancelárii, z ktorej má na celý obchod výhľad.
Vstúpi chlap, povedzme, že má okolo štyridsať. Od pultu si prinesie poldeci, lebo toto je taká krčma, kde vám ešte poctivé poldeci nalejú. Posadí sa k stolu, oproti nemu sedí druhý chlap. Kývnu si hlavou a potom mlčia. Neprišli sa predsa rozprávať s náhodným známym. Keď z vrecka vyberá telefón, buchne do pohára a jeho obsah sa rozleje. Chvíľu sleduje, ako sa vpíja do obrusu, potom zahreší a zdvihne sa, aby si pri pulte objednal ďalšie.
Sedím v tej putike pri Poľskom Inštitúte a pijem popracovnú kávu, pri ktorej si zásadne nezvyknem všímať svet okolo seba. Lenže podnik je práve teraz plný, takže si sadnem k jedinému voľnému stolu, a tento jediný voľný stôl je síce o schodík nižšie a oddelený dreveným zábradlím, ale tak blízko k vedľajšiemu stolu, že v podstate sedíme spolu. Ja a štyria ľudia. Vystupujú: traja chalani a baba, evidentne študenti. Jeden laptop, tri smartphony.
Keď mu Katie oznámila, že odchádza, povedala: Verím v teba ako spisovateľa, ale tá jediná vec, ktorú sme mali spoločnú, nám dlho nevydržala. Čo je to za vec?, opýtal sa jej. To, že sme úplne uvoľnení, keď sme nahí, povedala. Čítam teraz po večeroch Poslednú noc na Twisted River Johna Irvinga, ale spomínam to len aby som vyzeral, že robím niečo skoro intelektuálne. Okrem toho som bol na hokeji.
Na štátnych sviatkoch je výborné, že môžem vstať o pol desiatej, dať si nejaké lepšie raňajky a potom pokojne aj nič nerobiť, najmä ak je zima a hmla ako dnes. Lenže základné pravidlo raňajok hovorí, že ak ich chcete mať, nemali by ste mať prázdnu chladničku. Hodil som teda na seba tenkú bundu, obchod mám cez ulicu, tú zimu nejako vydržím. Nechodím tam nejako často, takže vlastne ani neviem, ako sa tie potraviny volajú, ale na Mýtnej sú aj tak iba jedny. Čiže mám na mysli tie.
Som klientom istej nemenovanej československej obchodnej banky, kde sa o mňa starajú presne tak dobre, aby moja nespokojnosť nezvíťazila nad lenivosťou.
Pozrite sa: pravda je taká, že je úplne jedno, čo tu napíšem, lebo jedna časť so mnou súhlasiť bude a druhá nebude, nikto z tých, ktorí si článok prečítajú, názor nezmení a všetci spolu budeme v krásnej harmónii nadávať tým druhým. Je to tak zrejme na celom svete, ale žijem na Slovensku, tak hovorím o ňom.
Taký to bol včera deň: huslista v podchode odo mňa dostal viac peňazí ako obyčajne. Na predavačku som sa viac usmial. Kým mi čašníčka robila kávu so sebou, trochu sme sa rozprávali. Len tak, o vážnych veciach nezvyknem.
Vchádzam dovnútra a okrem toho, že sa tam už teraz nedá dýchať, sa hneď aj sám seba pýtam v akej verzii pekla som sa to zase ocitol, lebo ja vám teda neviem, ale podľa mňa by to na koncerte malo vyzerať inak a nie tak, že ľudia sedia na zemi. Jedna dáma spí opretá o stenu, druhá sedí vyzutá, celé to vyzerá strašne družne, už len mier celému svetu, voňavé tyčinky a moja predstava hipisáckeho predpeklia je dokonalá. Hipisácke predpeklie je vôbec z toho najhoršieho, čo si dokážem predstaviť.
Jeden z prvých mojich článkov, ktorý si aj niekto prečítal, bol o bratislavskej stanici. Bez dvoch mesiacov to budú aj tri roky. Je mi potešením, že aj po troch rokoch, pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta, môžem napísať článok presne rovnaký, lebo sa nič nezmenilo.
Stojím tam, pohár vína v ruke a obzerám sa okolo seba. Niekoho aj poznám, tak si kývneme a potom sa posúvame ďalej, mávať si a kývať hlavou na pozdrav zase s niekým iným. Úsmev, že akože nazdar. Zdvihnúť pohár. Že akože máme úroveň.
Som v Panta Rhei v Eurovei, nakupujem darčeky na oneskorené Vianoce a stojím pri kase. Namiesto darčekov som si zase kúpil knihu, ktorú mi absolútne netreba, ale určite bude zaujímavá a ja budem zase o niečo múdrejší. Navyše má osemsto strán, takže uplynie ako voda. Stojím teda pri kase, v ruke The Ancestor's Tale Richarda Dawkinsa, lebo snaha pochopiť svet je práca na plný úväzok a ateizmus príjemná kratochvíľa.
Celý môj život stál popradský hokej za raz väčšie a raz za menšie, každopádne však stále nič, teda okrem toho jedného ročníka, keď sme sa nejako zhodou okolností dostali do finále a v ňom sme hrdinsky, až do posledného zápasu, bojovali proti Žiline. Lenže pred posledným zápasom Slota povedal, že sme Maďari, my sme podľa toho aj hrali, prehrali a zase nič nevyhrali. Tá istota, že nikdy nič nevyhráte je svojim spôsobom upokojujúca.
Tá ulica, cez ktorú chodím do práce sa, ako som si to práve vygooglil, volá Štefanovičová. Je na nej križovatka s prechodom, cez ktorý ju križujem smerom k Úradu vlády, potom ešte dva pruhy vozovky, ostrovček a mierna bariéra, ktorá tie dva pruhy oddeľuje od dvoch pruhov koľajníc.
Mal som kamaráta, ktorý bol skinhead, čo v jeho prevedení znamenalo, že nosil plátenky, na jednej mal vzadu napísané Honda, to viem určite a na druhej asi Mazda, to dedukujem, lebo si presne nepamätám. Ďalej nosil riflovku, na chrbát si chcel nakresliť Peace, lebo tak naozaj nikoho biť nechcel, lenže zabudol čiarku v strede a tak chodil po svete s Mercedesom na bunde a bol s tým spokojný.