Vyzerali veľmi rusky. Muži boli zarastení a zavalití, pupky im praskali pod obtiahnutými modelmi najnovších a najdrahších lyžiarskych vetroviek. Ženy mali kožuchy, o ktorých sme vedeli, že sú nevkusné a drahé, používali priveľa mejkapu a parfému. Deti vyzerali ako deti, lebo deti vyzerajú všade rovnako. Po večeroch hodovali a vodky pili po celých fľašiach, o hodnote peňazí mali len veľmi vágnu predstavu. A boli všadeprítomní. Všadeprítomné bolo aj naše zmätenie, lebo veľa Rusov je stále veľa Rusov.
Nuž a čo. My Slováci sme už raz taký národ, že keď sa u nás vyskytne priveľa cudzincov z nejakej neďalekej a oveľa mocnejšej krajiny, priveľmi neotáľame, nebúrime sa, skôr hľadíme čo najrýchlejšie sa naučiť ich jazyk. A to sme aj robili. Po večeroch som absolvoval rýchlokurzy ruštiny, takže keď som na druhé ráno vychádzal na svah pripravený zastať si svoje miesto inštruktora, ovládal som minimálne tridsať slov. Ak som sa veľmi snažil, dokázal som tie slová aj pospájať a vytvoriť súvetia. Vedel som, ako sa povie lyžovať sa, páčiť sa, volať sa, brzdiť, počkať, pozerať, päty, špičky, vlek, hodina, deň, rok, základné číslovky, žena, muž a dieťa. A dovidenia. Keď som náhodou nevedel, hovoril som po slovensky s ruským prízvukom a tváril som sa, že nepochopenie je na ich strane.
Rusi išli do všetkého po hlave. Zvykli prísť ku okienku a pýtať sa što zdes. Škola lyžnikov, odpovedal som im, lebo aj to som vtedy povedať vedel. Davaj instruktora, hovorili bez rozmyslu a potom sme sa päť minút dohadovali, či áno a pre koho, na ako dlho a kedy. Bolo to nepodstatné, podstatné bolo mať inštruktora, keď ho tu predávajú. Ako úplne posledná zvykla zaznieť otázka skoľka, už si síce nepamätám skoľka presne, ale dajme tomu že tristo. Tristo? Čoho? Dolárov? Rubľov? Korún?, pýtali sa. Potom zo sáčku vytiahli zrolované bankovky, jednu náhodne vybrali, prijali výdavok, ktorého veľkosť ich nezaujímala, a boli šťastní, lebo mali inštruktora.
Učil som malé deti, rozprával im o drakovi, ktorý býva v lese, to keď nechceli lyžovať a o princeznej, ktorá tam býva tiež, to keď lyžovať chceli. Ten nápad s princeznou sa páčil dievčatám aj chlapcom rovnako. Občas sme sa dostali aj k rodičom a ja si dodnes pamätám malého chlapca, pre túto chvíľu ho nazvime Aljoša.
Čo robí tvoj otec, Aljoša? -spýtal som sa.
Predáva, -odpovedal.
A čo predáva?
Lietadlá, tanky a tak.
A tak. Hneď som na Aljošu dával väčší pozor, lebo zobudiť sa ráno s výhľadom do tankovej hlavne je nepríjemné.
Učil som aj celé rodiny, to netrvalo hodiny, ale celé týždne. Nútili ma piť kávu s rumom o deviatej ráno a fľašu vodky hneď po práci. Ani jedno sa nedalo odmietnuť, hoci to druhé bolo ťažšie. Síce len hmlisto (fľaša vodky), ale pamätám si, že po jednom takomto týždni mi otec rodiny dal päťtisíc korún. Hoci možno si to ani nepamätám, len som ich ráno našiel vo vrecku (fľaša vodky). Päťtisíc korún je veľa peňazí aj teraz a vtedy bolo ešte oveľa viac. Môjho kolegu Igiho zas jeho Rusi zobrali do športového obchodu, spýtali sa ho, ktoré lyže sa mu páčia a keď ukázal na najdrahšie (pýtali sa predsa, ktoré sa mu páčia), kúpili mu ich.
Za tie roky, a bolo ich dokopy aj viac ako desať, som učil aj Japoncov. Zapli si lyže špičkami dozadu, potom boli veľmi prekvapení a ja som ich zbieral dole pri ceste. Učil som maďarského dedka, ktorý vyzeral presne ako Mrázik a v sedemdesiatich piatich rokoch sa naučil lyžovať. Kedysi robil colníka na rakúskej hranici, tak sme sa rozprávali po nemecky.
A učil som aj černocha. Bol z Ghany, mal asi stoštyridsať kíl a prvýkrát v živote videl sneh. Neviem, či si dosť dobre viete predstaviť, aké to je, dvíhať každých päť minút sto štyridsať kíl živej váhy zo zeme. Ľahké určite nie. Po troch hodinách som ho naučil brzdiť tak, že sa na to dalo spoľahnúť, lenže na štvrtej hodine to všetko zabudol, takže, keď sa rútil dole svahom, postavil som sa mu do cesty v márnej snahe ho zastaviť. Šírou masou svojho tela ma vytrhol z lyží aj s viazaním, celým svojim majestátom spočinul na mne a ja som potom učil s prasknutým rebrom, ale na to sa prišlo až po zime. Bol som vtedy mladší a tvrdší ako som teraz.
O niekoľko rokov neskôr prišli iné povinnosti a ja som lyžovanie učiť prestal, tak sa končia všetky príbehy. Nikdy to už aj tak nebolo také ako vtedy, keď prišli Rusi.
